Veci sa dejú len tak
bez pričinenia.
Všetko sa riadi poriadkom,
takým ako má.
Svet sa točí v odchýlkach,
a kedykoľvek sa otočí nečakane,
presne tak ako sa má.
V momentoch, v okamihoch,
sekundy sa premieňajú na minúty.
Niekedy sú to len okamihy,
keď strom vyrastie,
zrazu je ma ňom kopec ciest,
priveľa vetiev,
hneď tak vie, že zmocnel.
Zrazu je silný
a vietor v korunách mu nevadí.
Čo sa má stať stane sa.
Nečakané udalosti,
boli náhodne očakávané,
neočakávané sa stáva realitou.
Univerzom riadený
sledom udalostí.
Ó, veľké dlhé a nadšené „ó“,
presne také ako vravia deti.
Pri každej udalosti,
pri každej možnosti,
vždy vtedy keď je to potrebné.
A človek zdvihne hlavu
v jednom okamihu keď treba,
pozrie na hviezdy,
povie ďakujem ti Mesiac.
Niekedy to tak proste spraviť treba.
Vidím ťa hviezda,
cítim ťa hviezda.
Obloha naša buď našou posteľou.
Presne tam nás vidieť treba.
V okamihoch keď sekundy menia sa na minúty.
Noc prechádza najväčšou tmou
a okamih na to,
prebúdza sa deň,
čas plný života,
radosti, hmírenia, úžasných pocitov.
Je to len okamih,
chvíla keď prichádza nový deň,
chvíla keď prichádza nový okamih.
Chvíla, ktorá kričí, ktorá volá
„Prichádzajú radosti!“.
Prichádzajú momenty, úlomky a čriepky,
všetky fraktály,
vtedy uvedomiť si treba
silu okamihu radosti,
keď všetko čo je, má byť.
Je to okamih, láska, život.
Uvedomenie, že všetko je na niečo,
a niečo je nič,
keď minúta sa mení na sekundu
a zo sekundy je nič.
Vtedy keď človek myslí
práve na to čo je,
keď kráča a len kráča,
neuteká pred ničím,
a sila okamihu
je sila celého bytia,
a život je pre neho
len obyčajná krása.
Krása v okamihu, okamih v kráse.
Možno sa dá všetko obrátiť,
ale pocit univerza ostane nemenný.
Ostáva radosť a nebo pokojné,
čisté alebo zatienené,
proste také ako má byť.
Vždy môžeš cítiť aké je,
a aké má byť.
Nemôžeš to vedieť, len cítiť,
ako okruhliaky v potoku.
Môžeš, vždy keď chceš.
Vždy sa sústreď presne na to
ako najlepšie vieš,
pretože inak to aj ta nebude.
Myseľ je ľahko opantateľná,
a ty sa snažíš všetko urýchliť,
a pritom stratíš rovnováhu,
všetko cit.
Práve teraz je všetko,
všetko čo má byť,
presne také aké má byť.
Keď cítiš,
tak všetky udalosti,
všetko čo je navôkol,
celý krásny les,
celá krásna obloha,
celý oceán a moria,
vravia aké to má byť.
Ty človek,
ty len cíť,
cíť každý závan, každý slnečný lúč,
každý plamienok, každú kvapku vody,
a cíť všetko naraz,
primiešaj do toho zem,
a vytvor nový život, nový svet,
nové tajomstvo,
nový zázrak.
Vytvoríš tým nový okamih,
novú sekundu, novú radosť,
a povieš potom ako,
ako len tak byť.
Byť znamená totižto život.
Život znamená lásku,
a láska znamená energiu.
Energia hýbe životom,
život hýbe láskou,
láska hýbe všetkým,
ale pritom je nečakané,
že pohne všetkým.
Čas je niečo, čo pohne každým.
A dlhé veľké „Ó“
začne vravieť dieťa pri všetko.
Povie to z radosti, strachu, nevedomosti.
A starší človek?
Zabúda vravieť niečo tak nádherné.
Nádherné prvé písmeno údivu,
ale aj radosti zároveň.
Práve tieto dva pocity
vyjadrené jediným písmenom
hovoria tak veľa,
ako celý život,
či maličkosti, či všetko väčšie.
Je to,
to čo má byť.
Je to,
všetko ako má byť.
A radosti uvedomenia si pocitu,
nechať sa viesť energiou,
na frekvencií úprimnej radosti,
radosti k životu,
radosti k láske
a každej sekunde,
ktorá sa mení na nič,
a nič je všetko.
A zrazu príde ten okamih,
keď všetko sa nie mení,
ale všetko sa vyvíja,
a každý vie ako má byt.
(dňa 18.4.2014)
