Pokojné sedenie

Rád sedávam na mojom mieste,
tam kde bývam najčastejšie,
kde prežívam rôzne pocity.
Rád zasadávam na to isté,
kreslo v ktorom žijem zas,
na miesto nekľudu pokoja.

V časoch kedy deti chodia spať.
Mladý sa začínajú ošívať a zberať.
Dospelejší rodičia oddychovať a driemať.
A najstarší sa kmášu zo snov.

Ja si sadám a vrtím sa dookola,
v rytme pomalom, hypnotickom.
Hľadám si v tme svetielka,
a potom čakám, že nezhasnú.

Sedím a čakám na uspokojenie,
na to ako draho platím časom,
za to čo čakám, no neviem,
či také niečo vôbec je.

Ja platím čakaním,
a čakanie mi všetko daruje.

V časoch, keď len tak sedím,
s rukami plandajúcimi,
ako kyvadlo v hodinách,
ako sieťka na ležanie
našpovaná medzi stromami.
v lese z hodín a minút.

A v lese viem iba pamäťou
utekať ďalej, a uvoľniť sa
z cesty na druhú cestu,
alebo podržať sa tej správnej.

A na obojkoch psov,
večne štrngajúce známky,
pripomínajú gravitáciu,
a Zem pripútavajúcu celkovo.

Ja si sedím a nado mnou
vznáša sa krásny sen,
vo vánku plachtiaci
najlepším smerom.