Vnútro

Stojím v bledej miestnosti a oblieva ma hnusný, sladký a teplý pot.
Otvorom nado mnou sem prúdi teplo a nechutný smrad.

Zo všetkého len napína, v prázdnom tele len žlč a krv so zbytkom kyselín.
Šialené...
Raz svetlo, a potom zrazu tma.

Blik. Blik.

Nemeria to čas, hnusne nepravidelne to bliká.
Bez oddychu. Stále musím stáť.
Zo stien raz za čas ide mráz.
A ja stojím.
Zo zeme raz za čas vyšľahne plameň.
Stoj! Stoj! Stoj!
Na tom jednom mieste pod výlevkou.
Smäd. Smäd. Smäd!
A len hnusne horká a vrelá voda ma raz za čas obleje.
Smrad! Smrad! Smrad.
Veje na mňa cez ten divný otvor, a mňa napína.

Ale teraz je už dosť dlho kľud.

Ako je to možné? Pomaly v stoji zaspávam.
Až zrazu počujem nejaký hrmot a strhne ma.

Z tej hnusnej diery nado mnou niečo asi padá.
Čakám.
Fuj, už to cítim, je to krv a vnútornosti.
Všetok grc sveta.
Slepé črevo v ústach, cítim tú pachuť.

A náhle si uvedomujem, že to všetko je moje vnútro.