streda 30. septembra 2009

Pred odletom...

Ľudia hovorte,
nikdy neviete,
kedy je to naposledy.

V tichosti sa lúčim,
s Vami žijúcimi,
a prežijúcimi smrť.

A tak ako na streche mohlo byť,
tak môže byť aj každodenne.

Som tu na chvíľu,
ale čas si nájdem,
i keď to nebude vyhovovať.

Spomaliť tempo sa nedarí vždy,
ale aspoň myslieť na niečo také.

Vláskom nádeje sa zachytiť života,
a nenechať prejsť cez seba šípom.

Stál som nad priepasťou,
a snažil sa prejsť do temnice,
a pritom to mohla byť krásna komnata,
v ktorej by som možno zmýval
všetko bahno ktoré sa v rýchlosti lepí
na všetko ako mucha letiaca na hlasivky.

Iba to vo mne tak šumí,
jak vo fľaši pení burčiak,
a hlt sa bráni vzniku.

Konečné úsilie a vypätie síl
pred odletom,
prehĺtam posledné kvapky moku,
len zo zvyku,
a zapíjam ostatné slová,
ktoré by chceli vzrásť vo víno.

Prenesiem si ich stovky kilometrov
do prechodného bytu,
do bežného života,
do relatívneho
domov.

Ticho príde možno aj dnes,
a zázrak atmosféry skryjem tak,
aby ostal iba môj.

Tam kde sa chodí v bielom rúchu
prechádzam v čiernom,
tak ako myšlienky,
ktoré neukážem žiadnou tvárou.

A ty to akože nevidíš...