Červená noc

Spinkaj, spinkaj tuho ako kameň
na rozľahlej pláni medzi stenami,
na opierkach z plastu
V tieni nudnej agónie
smutných tieňov,
pravých tichích tónov
klavírnych sonát zmordovaných hlasov
v červenom a po červenom.
Chladné tiene hluku,
rôzne národy nudy
hľadajúce zábavu.

A ty v hluku
ticho spíš.
V dyme,
v hluku,
v teplom opojení,
v skripte ponúk.

Medzi prelínajúce hladiny
unavených pachov
a hieroglyfov hlasov
bez významu
v srdečnom stretnutí
a nudným tónom
sa teší malej radosti
z tepla,
v dobrom duchu,
bez zľaknutých ľudí
v nočnom tichu podniku
okolo polnoci,
keď zobúdza sa a zároveň zaspáva,
nevyrovnaný a ožratý
národ pod obrazom biedy a hladu.
V ťažkej práci
buďte všetci ticho.
A po vás stále neprehnem,
stále do Vás neprenikám.

Odchádza mi posledný výťah
do perím plných prievanu,
kde nedbalo sa snažím opustiť telo
potichu
s napätým očakávaním
rozruchu.

V noci pred spaním

A keď človek cíti tlak,
a chce sa mu spať,
pritom vôbec neviem,
či je unavený a stráca prehľad,
prichádza do neho strach,
z toho čo ho čaká
po prebudení,
bojí sa zaspať.

Prichádza chvíľa,
tá ktorá desí,
tenzuje vedomie,
kmása srdce a vnútro,
čakaní zavretí očí,
padaní do neznáma.

Keď otvorím dvere a pozriem sa von.
Počujem v nočnom tichu detský plač batoľaťa.
Alarm náreku neuvedomujúci si väčšie súvislosti.
Zatváram oblok a okenice zatĺkam klincami.

Napätie vzrastá prirýchlo,
únava zaspala pred okenicami.
Neveselé nočné zvonenie hodín
na hrudi cnostnej Noci.
Kto čaká teraz na párenie sa
snov, spánku a nevedomosti?

Zo všetkého najviac ma desí,
zobudiť sa predčasne,
zo sna do roboty,
zobrať si nervy a hodiť ich z okna.

A všetko na ulici vyzerá tak nenásilne,
tajomne a strašidelne zároveň.
Na ulici kde to cez deň tak kľudne chodí,
Všetko so strachom o prázdne ústa,
plné suchého chleba a vody.
horšie ako v strašidelnom lese,
v noci.

Zhrniem si žalúziu a zakliesnim sa pod paplón.
Po chvíle bdenia sa zas pretočím.
V ďalšom okamihu ma smäd prebudí.
Za pár sekúnd zavriem oči.

Dvere zase vrzli,
Niekto prehodil cez seba aj plachtu,
a vykročil na chodbu,
skontrolovať cez kukátka spiacich ľudí.

A okamih za okamihom sa všetko opakuje.
Presne tak ako sa znova ukladám k spánku.

Prichádza nočný spoj,
ja nenastúpim,
Odchádza nočný spoj,
ja za ním bežím.
Po chvíli sa potknem,
opäť sa prebudím.

Celá noc je taká istá,
a ráno nové,
prasknuté žili,
na očnom pozadí.