Bezmenné dni,
keď pochytí ma žial,
nad osudmi,
nás a na bytí,
každého v diaľ.
Utopím sa lyžičkou
alpy s cukrom,
príjemným liekom,
starých mám.
Keby si mi radšej,
prekrásnou hebkou dlaňou,
hladila tvár.
Zmeravel by som dojmom,
takým ako neviem popísať,
že ťa mám rád.
Rozbité kolená pri podlomení,
ako rozbité srdce,
pri osudne omylnom narazení.
Ľútosť pomaly chodí,
neskonalejšie dlho prechádza okolo,
som v jej objatí.
Si hviezda,
ja špina.
V chvíľach žiaľu,
keď najbližšia lampa,
stráca žiaru.
Moja hlúpa hanba,
cítim klenbu,
medze snaženia.
Si hviezda,
ja pliaga.
Bez bázne
žiariaceho života.
Bez básne,
Teba krotiteľa,
v prekrásne
smutného snívateľa.
Si hviezda,
ja burina.
Rastiem slzami,
v kalužiach sa topím.
S chudobnými krvinkami,
na zásadách lipím.
Nádhernými spomienkami,
celé dni, noci sa potím.
Túto noc iba spím.
Ležím obklopený morom čiernych ruží.
Vánok nimi hýbe.
Nado mnou plače anjel.
Krv vo mne stojí.
Anjelské slzy padajú mi na tvár.
Ja túto noc len spím.
V tmavom lese na lúke,
pod lunou,
splnom želaní.
Len pár riadkov, spomienok.
Všetko je ticho, nič nepočuť.
Možno je niekedy lepšie zomrieť.
Možno by bolo lepšie niekedy nežiť.
Zo špiny cítiť mŕtvo,
ale zároveň, kde je špina,
tam sa žije.
Všade samý prach.
Z očí kvapka padá, štípe, páli, lieči.
Nikto neplače, nikto sa neteší.
Je len prach obyčajných dní v povetrí.
Cinkol by som si s Tebou pohárikmi.
Kdeže si?
V chlade ťa hladí teplý prúd mora.
Ktovie odkiaľ sa až rinie.
Poslal by som v ňom bozk,
nech by Ti aj slzičku priniesol.
Zohrej ma, noc býva teraz chladná.
Len tak sa k Tebe schúliť.
Prosím, pohlaď ma.
Nehnevaj sa, keď Ťa ohrejem slzami.
Paradoxne, teraz už neviem čo je slza.
Hlas sa mi už tak nechveje.
Spevnel som, stojím viac na nohách.
Myšlienkami Ťa objímam.
Povedal by som, že som dlho nevidel ako tancuješ.
Klamal by som, lebo vidím ako sa hýbeš a smeješ.
Tvoje očká srnky radostne svietia.
Pery hrejú, jemným pohybom sa otvárajú,
šepkajú.
Ach, kto Ťa zabil?
Ten už neexistuje.
Sám som ho dlho premáhal.
Neskoro, ale predsa.
Asi by mi mal chýbať.
Pred spánkom si to posledné,
ráno si to prvé,
si pri práci,
pri jedle,
pri chôdzi,
pri zábave,
pri žiali,
Neviem, kde nie si.
Ty už niekdy nezomrieš.
Rozprestreté krídla si mala,
skrývala si ma nimi,
ja som ti ich ukradol,
ty si niekde zmizla.
Načo sú mi krídla,
keď mňa k Tebe neodnesú,
a ty už i tak nelietaš.
Chcelo by sa mi spať.
Chcem byť smutný.
Chcem byť silný.
Chcem Ťa chrániť,
ale netreba už.
Budem bdieť,
budem dúfať.
Maj sa radšej dobre,
ale keby predsa.....
Niečo sa nedá vyvážiť.
Mesiac ubúda,
noci tmavnú,
mne sa to páči,
bude tma a čierno.
Keby tak spadlo,
pouličné osvetlenie.
.... zavrel by som oči....
...uspávanku by som počul....
Zmeravene Ti vravím.....
Počuješ ma?
Trpím.....
Usmievaš sa?
Nevládzem.....
Tešíš sa?
Vydržím.....
Mesiac sa zas raz objaví,
Má ešte nejaký čas a bude nov....
Potom napíše na nebo D
až bude z neho kruh...
...nula...
Ja zaspím,
on si ma pritiahne
spolu budeme pozerať svojim smerom....
Vidím Ti do okien.
Nezastri záves!
Lebo!
Zapálim ho.......
