Možno aj ďalej

Možno obyčajná hlúposť,
možno len očakávanie.

Nechajte si vety začínajúce slovo
možno.

Nepoviem kedy,
nepoviem prečo,
ani len načo.
Skrátene bolo.

Poludnie už odišlo!
Si ešte tu?
Dobrú chuť.
Nechcem zvracať.

Maznaj ma.
Nebránim sa.
Spím, nevidno.
Viem.

Chutíš...
Premýšľam...
Nebránim sa...
Čo robím?...

Predstava vniká hlbšie,
do morku pochýb...
Pochabosť otvára dvere,
ale ty netušíš.

Ja verím
v to čo si predstavím.

Nechaj si myšlienky začínajúce slovom
možno.

Zajtra mám žiť!
Sľúbil som.
Dodržím, to nevadí.

Niekedy sa tak vôbec nepohnúť.
Padnúť a ležať.

Hlaď ma..
Neprestávaj..
Chcem viac...
Odhryzni mi ucho...
Zakusni mi do krku!

Ešte chvíľu počkaj,
a ja sa zakusnem.
Slastne do bradavky.
Priznám mám to rád.

Prso nežné na dotyk.
Skvostne príjemné na dotyk.

Cítim sa v bezpečí,
nečakané, skutočné.

Aká je?
Kto to je?
Kde som?
Viem?
Chaos?
Neviem?
Náhle, spád, pud.....

Cítim to na dlani,
to príjemné mäkké,
podmanivé,
snáď iba ženské.

Pokračuj!
Dúfam....
Neprestaň!
Sme si podobný?

Niekoľko zlozvykov mám,
skrivené zmýšľanie?
Úchylka?
Zakusnem sa hlbšie.

Pulz zvýšený...
ochrana žiadna....
ja nevediem..
zhasínam...

Prach

Nikdy si nepremýšľala nad tým čo je kvapka?
Tak ako steká po stene a vpíja sa do omietky.
Rozpíja sa, stráca nadmorskú výšku.
Nikdy nedosiahne na dno.

Skús bežať po vrelej smole.
Neprilep sa.
Pozorne stúpaj ďalej.
Stoj!

Počuješ ako kvapky krvi padajú na podlahu?
Cítiš ako všetko začína byť zatuchlé?
Odležané zafarbené preležaninami.
Maľuješ obrazy ničnerobením.
A dekubit s dekubitom sa spája.
Maľujú, prekrývajú sa ako farby na plátne.

Bež od nich.
Zlatíčko Ti želá veľa odtieňov.
Stoj! Oblizni ich!
Tuchú, páchnu, nemiznú.

Kráčal som jaskyňou,
bola v nej tma a všade tiekla voda.
Spal som na hladine,
a kameň mi mliaždil rebro.

Kvap, kvap, kvap....

Červeno-čierna stena,
olúpaná od chrást.
Teplo, teplo, teplo...
pot!

Nohy sa mi zabárali do piesku,
Hlboko až ku chladu.
Podmývané vodou,
Ticho...kvap...hlboko...Tma!


Bežala si lesom v rukách jedlo,
Trepalo sa, chcelo utiecť.
Bolo tuhé, horúce, parilo sa z neho.
Mŕtvola!

Kôň šľapol hadovi na hlavu
On tam len tak leží ako niť.
Kôň beží ďalej....
A had?
Už sa nevlní, vietor nefúka.
Plazil sa z tieňa,
chcel trochu tepla a slnečného svetla.
Smeješ sa mu?
Aj keď skoro ráno svitá.

Steblá trávy sa hýbali tieňom,
pripomínal mi ranné hviezdy.
Tie zlomené boli kométy.
Spadol na ne skapatý strom.

Ráno Ti môže prísť ako fotografia.
Uchovaná mrazom na očnom filme.
Nežmurkaj, zmažeš to!

Do očí sa ti zarezáva vlas,
Skresľuje obrazy, chce byť krásny.
Ty si myslíš, že ti chce všetko prikrášliť.
Vtedy zavanie prúd vzduchu do cesty,
Všetko pochová.