Až po smrť

Som úplne hlúpa, čakám ťa,
ticho spomínam na Tvoje slová:

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Láska bola taká rýchla.
Stretli sme sa a ostali.
Lono si na mňa pritisla.
Bol si moja láska, a láska je už mŕtva.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Som hlboko pod zemou, zomri už.
Čakám, že ťa už stretnem.
Tak hlboko.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Bol to šok, jedného dňa ťa na svete nebolo.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Teraz to už chápem,
cítil si to.
Stále si to opakoval.
Zomri už, čakám ťa hlboko pod zemou.
Čakám ťa, je tu bez Teba hrozne ticho.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Čakaj ma, ja už za chvíľu odchádzam,
za Tebou, zomieram.

Dni, ktoré voňajú

Dnes je deň, možno nevšedný a nudný,
ale vzal som Ťa za ruku, ako biedny tulák s radosťou.
Prešiel celým mestom pávím krokom a z jasotom,
ako keď dieťa pri odchode prvý deň zo skôlky zvíta svoju mať.

Kráčal by som si s Tebou, ty kométou a ja tieňom,
čo sa vždy jasne zjavý, keď pri polene plameň žiary.
Pozeral by som sa na Teba a z velikým úsmevom,
aby si mala ten nejlepší pocit zo seba, a hrialo ťa všade vo vnútry.

Keby som kráčal pomaly, aby som si užil čo najviac chvíľ,
šiel by som asi oblúkom, a riadne kľukatým,
ako prsty keď sa priklápajú k čaši, aby si odpili elegantného červeného,
alebo keď ťa niekto celú hľadí špirálovito, kol celého tela nech sa aspoň trochu
z tvojej pokožky nabaží.

Dnes bol ten deň keď sa mi ale žiali, s úsmevom na tváry, blišťaním z očí,
ako keď prší, sa vzdialim, na okraj dúhy.
Vánok čo ťa hľadí, voniam a čakám, nech len fučí, ako v najväčšej smršti,
ako zachvate emócií, v amoku a erotickej agónií.

Nechaj ma, pomôž mi

Nechaj ma premýšľať,
nechaj ma vyčkávať,
nechaj ma ponížiť sa,
nechaj ma komplikovať,
nechaj ma padať.
Pomôžeš nám tým.

Nechaj ma priblížiť sa štastiu.
Nechaj ma ísť k skaze.
Nechám ťa omotať si ma.
Nechaj ma byť Tvojím zvieraťom.

Nechaj ma zničiť sa,
nechaj ma klesať,
nechaj ma odraziť sa z kameňa.
Nechaj ma uľaviť sa.
Nechaj ma prejsť Tebou.
Nechaj ma spomínať,
nechaj ma vzlietnuť.
Nechaj ma vrátiť sa.
Nechaj ma robiť to čo chceš TY.
Nechaj ma sa doudierať.
Nechaj ma spáliť sa.
Nechaj ma žiť mimo života.

Nechaj ma milovať.
nechaj ma pogrcať sa.

Pomôž mi byť Tvoje všetko.
Pomôž mi voňať ťa.
Pomôž mi zabiť sa.
Pomôž mi byť zviera.
Pomôž mi zviesť sa,
pomôž mi nahor.
Spanilá hviezda, zabi ma.
Pomôž mi narodiť sa.
Pomôž mi obuť sa a ísť.
Pomôž mi vypľuť črevá a všetky vnútornosti
včetne srdca.

Sviečka v hlave pri bare

Sedel som pri bare.
Tmavá noc a zábava ľudí okolo,
pôsobila mi úsmev.
Taký skromný, ale lepší ako búrka v tváry.

Bolo to už po polnoci,
miliónty pohlaď nádhernej ženy,
sledovaný kútikom oka, cez úsmev.

Všetko sa už mlelo v jedno.
Môj nezáujem o ľudí, ako neprekrojiteľný štít.
Všeličo sa už odohrávalo vo mne práve.
Srdce vravelo nie nebuď ten kto sa sám zraní.
V mysli vír, prečo nie TY, prečo nie.
Sedel som tak prikovaný, ani len sa otočiť.
Ako sviečka čo reže tmu v absolútnom bezvetrí.
A bolo to nádherne hrejivé a upokojívé.

Hotelová samota s cigaretou

Hotel, príroda a prázdna izba.
V ušiach hudba, ktorej rytmus udáva srdce.
Pivo a cigareta za cigaretou.

Zlomená duša, ruka ktorá píše.
Divím sa sám sebe ako je to možné, ako je to možné?
Zvládam to.

Mesiac za polkou, znova ho vidím.
Zas je tam, a tie nádherné hviezdy.

Dlhá cesta do raja v pekle.
Ako je to možné. Žijem! Čo ma poháňa?
Zlomím ešte niečo v sebe.
Stratou získava človek asi najviacej.
Čo mám, čo získam, aj tak dám.
Získavam. Niečo sa nedá dať. Ale dá sa podeliť.
Nepreklínam, žiadna nenávisť.

Aj smútok a žiaľ je energia.

Energia čo je, len ťažko zaniká.
Chcem vedieť, chcem viac.

Lebo len ten kto má môže dať.
Nezastavujte ma. Nezastavujte ma viac nikdy.
Čo zasadím už nik nevyšklbáva.
nezastavujte ma, nedá sa nikdy viac.

A cigareta za cigaretou len tak mizne v dyme....

Svetlo, krivky a iný

Svetlo je mŕtve, nech žije tma.
Je to perfektné, keď dej chytá spád.

Vidím to akoby spomalené.
Cítim to žiariace, totálne presvetlené.

Ako Tvoje krivky, nie tak ženské,
ale predsa len nádherné, a hlavne tvoje.

Ale TY drž hubu primitív!
Čo sú inštinkty nad citmi?
Nestaraj sa, nepochopíš.
Nech sa cítia všetci lepšie.
Dokedy?

Odmietam váľať si srdce po brale.
Po ceste životom zistil som aké je to márnenie.
A čas je jediné, čo mám, aby bolo lepšie.

Vankúš

Zaspávam a lovím v pamäti pocitov,
v prúdoch zaliatych prejavov.
Ako si tak ešte bdiem, hľadím vankúš.
Vankúš, ktorý si Ty hľadila vlasmi,
vankúš čo vonia a je teplý.

Je to stále ako pred chvílou, ako na začiatku,
na ďaľší deň,
o týždeň, mesiac,
až nakoniec.

Voňavý, ako tvoje vlasy, zabáram sa do neho,
ako moje prsty v tvojich vlasoch hľadili hlávku,
ktorú chceli chrániť,
Tak a teraz vankúš mňa skrýva a chráni,
pred svetlom sveta, do bezpečia, pri smutnení.

Stále je to ako pred chvíľou, ako na začiatku,
na ďalší deň,
o týždeň o dva, mesiac,
až nakoniec...

Možno už neprídem, čo ak nemôžem, čo ak som tu.
Telom tu dušou tam.
Čo ak odídem, čo ak vzlietnem, čo ak ...
Dušou tam telom tam.
Možno sa mi to bude páčiť, čo ak tam ostanem?
Telom tam, dušou tam.
Čo ak zaplačem, čo ak padnem, ak zahorím znova za Tebou?
Kde budem, dušou, či telom, keď sa to stane?

A budem dúfať, že vankúš ma aj vtedy ukryje

Motýľ, či smrtihlav?

Smrtihlav som ja, kat čo drží sekeru nad hrdlom.
Hrdlo zovreté, stiahnuté, pridusené prstami na dlani.
Zabíjam rád, stále sa ukazuje ten hlad po zrade.
Viac a viac, väčšia chuť zabíjať, dusiť, trápiť.
Nič, nič rád, z chuti zabodni, prebodni pľúca.
Nechaj nech kyslík prúdi priamo von nie do žíl.
Krv nepotrebuje vzduch, lež ty bez neho neprežiješ.
Smrť má vynikajúcu chuť, milujem to trápenie.
Voňavá a chladnúca, smršť v hlave, túžba po živote.
Ži si ale ja Ťa niekoľkokrát zabijem, tak naroď sa.
Páči sa Ti umierať mojou chladnúcou túhou po Tebe?
Smrad v živote opraví smrť, jej chuť, vôňa a rozkoš.
Zaborím ju hlboko, porýp si v nej, odtrhni jej kvet.
Rastie, vonia, je to zmes rozkoše, odporu tak dýchaj ju!
Plnými, deravými pľúcami, niečo z nej snáď zachytíš....

Teba, Teba.

Ticho, chcem ticho!!!

Deň, keď nič neviem.
Deň, keď nič nemôžem.
Deň keď nič nechcem.

Blato buble v hlave.
Žijem horšie ako v diere.
Bahno grcám stále.
Žijem hlbšie ako v diere.

Hladný som!
Ukojte ma žrádlom.
Hladný som!
Ukojte ma pachom.
Hladný som!
Ukrojte aj zo mňa.
Veď jesť mi ani netreba.
Ukroj mi z Teba.
Hladný som.
Ukoj ma teraz to treba!

Prázdny ako byt

Prázdny byt s tichým interiérom,
a velikou ozvenou rozliehajúcou.

Na širokej ploche, dlážke bez prekážok,
gúľať sa sem a tam.
Vidieť dlážku, vidieť strop.

Kamenná zem pokrytá prachom,
steny ovešané jediným veľkým obrazom.

Biely obraz naokolo,
zafarbím ho čiernou tmou.
Mimo iné zaguľatím na vôkol, nech nedá sa ísť von.

V panelákoch býva smutno.
Stena hore, dole, na vôkol.
Za stenami ruch ľudí chodiacich sem a tam.

Hluchý tlkot srdca vybíjajúci dych.
Ach môj žalúdok, zožieraný kyselinou.

To isté

Biela rovná plocha, čo onedlho bude prešpikovaná farbou.
Prízemná hmota, ktorá nie je biela, no neurčitá.
Skôr ako našednuté a nahnevané nebo pred búrkou v noci.
Farba neznáma, však v blízkej dobe preplnená niečím.
Neurčité, najskôr rovné, nevieš aké, predsa len ohybné.
Zahnuté, iné, divné, krivé, bledé, či tmavé.
Tesné a dusné prostredie nevinné.

Krv! Krv! Krv! Srdce...

Niekedy podľa nálady, inokedy z prinútenia.
Zo žialu, z radosti, smútku, smelosti s rehotom.

Pod nami stvorené naším pričinením.
ako všetko čo sa stane, je nezmyselné, hlúpe, obmedzujúce.
Plné pocitu, ktorý nevieme určiť, a nevieme o ňom.
Pokojne hovor čo cítiš, nedaj to najavo a trp!!!

Život? Svet? Existencia? Ako s láskou?

Jabĺčko padá z most na hladinu a nerozvlní ju viac?
Je to tak ak padá do vodopádu myšlienok.
Nevie ju prerušiť a nechápe jej existencií a mysleniu.
Aha, teraz padá hruška z inou chuťou, iným tvarom, vôňou...
a je to to isté....

Tak niečo na úvod

Ahojky...
... tak už nastal ten čas, kedy chcem niečo robiť, a dokonca nie len chcem. Po veľmi dlhom čase a rozhodovaní som sa odhodlal, že si tu budem písať a uverejňovať čo ma len napadne. Už je to v celku dlhá doba čo mi bolo navrhnuté, aby som si založil blog, ale proste ja lenivec... v podstate ako každý. Snáď si aj u mňa niekto niečo nájde, lebo ja už som si našiel :) ... keď raz príde čas, tak tento blog budem volať filtrovníček... Popravde sa mi moc nechce ani predstavovať, lebo si i tak myslím, že je to zbytočné. Radšej nechám hodnotenie na Vás.