Svetlé, a či šedé dookola

Každé tričko, či košeľa sa raz onosí,
ozunovane stráca farbu a stále sa mení.
Už len koža sa dá v slnečných dňoch farbiť.
Stmaviť pod vplyvom mocného svetla a tepla,
pod nenahraditeľným majstrom Slnkom,
a či nežne zjemni nočným pánom Mesiacom.

A i tak všetko začína na jeseň,
vzrastá cez zimu,
kulminuje na jar,
a zase sme na začiatku.

Neusporiadané myšlienky sa vracajú na začiatok.
Na začiatku začneme cúvať smerom na bok.
To je kľúč ktorý nevidíme,
ten ktorý vedie novou cestou.

V lesoch sa pod lístím skrýva drevo,
ktoré vie poslúžiť na oheň,
a keď ho zapálime navôkol príde dym,
už záleží len na tom ako kto s ním naloží.

Hľadeli spolu do tlejúceho ohňa,
domnievali sa ako ich ohrieva,
ale hriala ich radosť a blízkosť,
ktorú spolu prežívali,
v tichosti tmavnúceho lesa,
v chlade a potrebe telesného tepla.

Nevyslovené myšlienky môžu pliesť,
nedá sa im brániť ani ako zime,
ani ako slnečnému dažďu,
a či mlákam do ktorých sa padá,
ale vždy plávajú naokolo.

A jedného dňa na pobreží
nás budú omývať vlny,
vybíjať zadržiavaný hnev,
len ho drž pokiaľ to nepríde,
čas spraviť to, čo nemusíš.
Chytíme sa okolitých vetví,
a ostaneme radostne nažive.
Priamo pred nami to odpláva.

Veď nikde nie je mier,
nikde nie je bolesť,
nikde nie je radosť,
nikde nie je smútok,
nikde nie sú slová,
ktoré sa točia dookola

A všetko znova,
tak ako sa otáča Zem,
Slnko a Mesiac tiež,
kopec planét,
a ľudí dookola.