Zaujímavé spojenie

Bola si
pri mojich dvoch zrodeniach.
Bola si
pri mojich dvoch smrtiach.
Stále si
pri mojom živote i neživote.
A stále si aspoň občas.

Čo už keď sme,
rozumieme si
v nejakých veciach,
a v živote.

Pozri teraz ťa vidím,
a ty mňa nie.
Pozri teraz ťa nevidím,
a ty mňa nie.

Bez obrazu, zvuku, hmatu, pachu
je to zaujímavé spojenie.

Vodné prerušenie

Tam niekde v hĺbke noci ukrýva sa príšera

hryzie, šklbe, driape, trhá moje črevá za živa.

Urobil som si dokonalú tmu a ľahol si k bezvedomiu.

V tichu počúval som jej piskot, jemný, tichý stále v tej istej hladine.

Niečo pred polnocou ozvalo sa ticho.

Všetkému bol zrazu koniec.

Vypil som pohár vody

aj s červami na dne,

nabral som si nový,

čerstvý a svieži

plný po okraj

a život sa znova začal.

A tam niekde v noci blúdia monštrá.

Chodia a škrabú na dvere.

Kvília nežným neznesiteľným krikom,

a potom sa Vám skrývajú

v hornom rohu spálne v pravo od okna.

A nový život začína plným pohárom vody,

preto je dobré vypiť ho celý aj so sadzami.

Pokropené životy

Je ráno zakvapkané rosou,

ešte len žmurká slnko

cez oblaky.

Teraz treba vstať

objať sa všetkými údmi.

Dopriať pohladenie,

odhaliť vnady,

bytie dopriať

reinkarnovaným

existenciám.

Prekvapenia radosti

Nebuď prekvapená

i keď je vonku zima,

i keď si sa dlho plavila

a vtedy sa horizont vlieval

do nekonečna

Teraz tu stojíš

pod viničnými listami

a naše slzy šťastia

spolu sa objímajú.

Nebuď prekvapená

i keď vonku hrá slnko

i keď prší sneh

a vtedy spomeň si

na kolobeh radosti.

Stromy

Sú stromy.

Keď sú mladé

rastú rýchlo,

každý deň to vidno,

potom ostarnú

stávajú sa dospelejšie

je potreba ich upravovať,

starať sa o nich,

stále pozornejšie

sledovať ich,

už nie je tak vidno

ich rýchle zmeny.

Sú stromy,

každý má vetvy,

majú koruny.

A vetvy vo vetre

kolíšu korunami,

jeden pozerá nimi hore,

druhý skláňa sa dole.

Postavila sa cestička

okolo kmeňov hranice

ale v povetrí ich nerozdelia

neexistujú pre nich bariéry.

A medzi nimi sa bozkávajú.

Sú stromy

konármi sa prepletajú,

vetvami na seba mávajú.

Stoja pri sebe a neutekajú.

Raz bráni jeden druhého

pred veterným nárazom,

a potom sa to vymení,

alebo nápor zdieľajú.

Hladia sa vo vánku navzájom.

A koruny časom do seba spájajú

do večnosti vekov sa milujú.

Tiene

Kašlite na svoje tiene

nechajte ich

nech slnečné svetlo

zapáli ich

a či vietor odveje,

zaplavia rieky

alebo pohltí zem.

Niečo ich poohýba

vy sa zaspíte

zhltne Vás

slnečná lúka.

Keď sa zobudíte,

lístie odhrniete

preč z hrude,

otvoríte oči.

Pretrháte korene

trávnatý porast

plný tŕnia

púta Vás k sebe.

Vstaň!

Vytrhni sa!

Škrabance sa zahoja,

zmiznú ako dym,

keď ich budeš ignorovať.

Oddelíte sa od tieňov

zapálite planeme

na zemi

pri rieke

v závetrí.

Oheň na snehu

Preskočila iskra

rakytníkovým kríkom

Ívery zahoreli,

dútna tŕnie

egrešovej aleji.

Čakali odkazy

alebo Údolie

symbolov

Kedysi vial vietor

euforickým závanom,

ďakovali mu.

Symboly jemne vymizli

ako maky v zime na poli.

Berieme posledné jedlo

uviazané v osuške.

Dojímame svoju

existenciu

mojou cestou

epikurejskou.

Ľadové vrcholce,

úbočia brál vysokých,

bláznil by sa tam,

ibaže blúdiť

ťažko bosému.

Zima sa odviala

ako rýchlo

sneh sa prehrial.

Zem levandúľ a fialiek / Land of levanders and violets

Život a smrť,

moje ústa

prepichnuté cigaretou.

Pi kávu, víno

či niečo tvrdšie

podlaha i tak mäkšia nebude.

Nechaj tieto pocity odísť zo mňa.

Pusti ma žiť na lepšie miesta,

tam kde je o ľudí záujem.

Tam kde nie je nik zatknutý

a podlaha je plná púpät

levandúľ a fialiek.

 

Life and death

my mouth

are pierced by a cigarette.

Drink coffee, wine

or something harder,

the floor will not be softer.

Let these feelings leave me.

Let me live in a better place

where people are intrested.

Where there is no one arrested

and the floor is full of gemmule

levanders and violets.

Čierny oblek

V čiernom obleku

sedím tu potichu,

popíjam cigóriu,

fúkam cigaretu

dymom do vzduchu.

Čiernu košeľu

dal som si symbolicky,

sedím stále v tom obleku,

a myslím,

že sa mi v ňom páči

možno ísť si v ňom ľahnúť

na dobu dlhú.

V tom čiernom obleku.

V čiernom obleku,

v čiernej košeli

symbolicky pochované

sú rôzne smery.

Možno len dopredu

krok urobiť?

Čo ak sa otočím chrbtom

a spravím

krok vzad?

V tom čiernom obleku.

V čiernom obleku

vychádzam so srsťou von

niekedy sa nedostať po kožu

skrytou košeľou.

A keby aj ...

ostanem ticho.

V tom čiernom obleku.

V čiernom obleku.

V tom čiernom obleku.

Rieky plné éteru

Určovať smery

riečísk tichých,

čistých duší

obalených priesvitným

veľkým klamstvom

ako smrek

ťahaný dolu potokom.

Čo bledé krídla môžu

ovievať priesvitne sivou?

Je to ako orať v skale.

Ekvivalent rozdielu pšenica a jačmeň.

Pre jedinú

reč s jedným,

elégiu pokrčiť.

Mňa už prichytili

ňúrať v šúplate hrdze

ako pochábeho.

Dobré zvyky schnú,

obrodenie kyslíku

búra pľúcne steny,

rúcajúce vedomie,

éterom

A predsa len nevyschol...

Čo je to za počin

ohlodávať sa cez hrdlo?

Zlé je štrngať pohárom

liateho

éteru.

Už nič iné

Asi by to už malo byť únavne.

Teraz nevládzeme,

ešte nevychladla

ráno odkrytá perina

ako záves vyhriaty slnkom,

zatváram sa pod ňu zas

Sa mi nevidí tá únava,

asi už pominula.

Musím otvoriť okno

už nie je kyslíka,

spálili sme ho

ískaním v dvoch

minutách agónie.

Viac žiare,

iskriacich očí,

absencie

citu.

Starať sa naoko

toľko o teba

ako chceš, ako smiem

rozbiť sklo,

aspoň naštrbiť

ťažobou dní.

Ostalo to už len únavné.

Seba nevynechám,

efeméra nebudem,,

bezhlavo sa tam vrhnem

akoby nič iné už nežijem.

Spolu to už nie je

Jedného dňa
edémy zahladím.

Mimochodom bolo to
i nejaký čas potom.

Ľutovať zmes
útokov na topole
toľko dní
omrzí.

Akoby to bolo
kostrbaté a jemné.
Omotávam to ľanom.

Totálny pád
obitej duše.

Jedného dňa
edémy zhodím.

Alebo z času na čas
lepidlom prelepím
exponát krvavý.

Užierame sa spoločne
žitím v spojení?

Nielen pochopenie,
i existencia
expiruje.

Smetie vynesieme
metlou pamätajúcou
esencie začiatkov.

Spolužitie začínalo
poludním aj neslnečným.
Olúpaním mrkvy
lupnutie medu
užité mohlo byť.

Kocky ľadu

Raz mi bolo povedané
ako voda poctivo vníma
tóny, slová, pocity
ako ich mrazom uchováva.

Fascinujú ma
inšpiratívny ľudia,
sú nádherný
a samočinne ľúbivý.

Odvtedy otváram mrazák
rozprávam sa s ním,
vravím milé slova
kockám ľadovým.

Vo formách vodových
plním si tak priania,
skladujem ich,
potom rozpustím.

Zdrevenelá mačka

Je ťažké otvoriť dvere,
zavrieť ich tam
kde za chrbtom ma víta
len zdrevenelá mačka
menom Samota.

Keď som ešte na ceste,
vtedy čo robím kroky do vrchu,
myslím na to privítanie
odomknem a objímem ťa.

Zabuchnem vráta,
odrazíme hrdlo fľaše,
nalejeme si poháre vína,
zavinieme ich spolu
snami pod deku.

Lež vo fľaši upír sa skrýva,
naše mokvajúce jazvy,
zrazeniny krvi pod kožou,
nasávaním pošle k suchu.

Krv rozprúdi teplo v žilách,
opadne sneh z vlasov
ako ťarcha všedného dňa,
vylejeme ju do odtoku.

(Len vo fľaši upír sa skrýva
vysuší naše mokvajúce jazvy,
krvavé zrazeniny pod kožou
odošle do sucha potrubnou poštou.)

Jeden krok dnu
zvrtnúť sa
keď zatváram dvere
letmým pohľadom
jednoducho a úprimne
zdrevenelú mačku
láskyplne pohladím.

Ebenová píšťalka

Gágajúce husi leteli

a vidieť ich nebolo.

Brieždiacim ránom,

ráno tichým a hmlistým.

Ibaže ja mám

ebenovú píšťalku,

lámem ju rukami

aby vydávala tón.

Životný hlas

i súzvuk smrti.

Idem

Kroky po bielej ceste

priamo hore,

nohy utekajú

zabárajú sa a šmýkajú,

vraciam sa späť,

nechcem to,

skúšam ísť ďalej.

Idem.

Zrazu to bolo.

Nikto nechcel,

jednoducho to prišlo.

Keď to bolo

prišiel zmätok

aj potešenie.

Začal prvý deň.

Dodržal som slovo,

mohol ísť ďalej.

Kam sme prišli

nevieme,

kam pôjdeme

netušíme.

Sme.

Neviem sa vyznať presne

čo mieniš.

Čakám čo príde.

Niečo určite.

A tak to má byť.

Nie sme fatalisti,

ale toto vieme.

Myšlienky tvoria udalosti

rýchlejšie ako ich vidíme

reálne.

V tebe viem nájsť

najviac zo všetkých ľudí.

To čo potrebujem,

aj po čom netúžim.

Môžeme mať všetko

hneď a naraz,

či treba vyberať,

alebo sa rozhodnúť?

Idem ...