Mráz, mráz, chlad
bradavku krvou natlač.
Mráz, mráz, dýchaj
od tuhosti stonaj.
Otoč sa, pretoč sa, prekrúť
reálne vo fantáziách,
len neprestaň,
otáčať, pretáčať, prekrúcať.
Teplo, vrelo, šialene
chytaj ma všade.
Teplo, vrelo, zmätene
nerozmýšľaj a konaj.
Teplo, teplejšie, vrcholovo
stále odpadávaj.
Prekrúcať, pretáčať, otáčať
vo fantáziách reálne,
prestať nie,
fantasticky reálne,
prekrútiť, pretočiť, otočiť.
Píš, kresli, krič!
A zajtra spi.
Snívaj celý deň,
zatvorené oči,
vízií milióny.
O sexe
s krásou
nespočet sekúnd
strávených hore
a dolu.
Krásna a milá,
príťažlivá a besná.
Výbuch pocitu,
tlakovú vlnu tlačiac
do priestoru.
Hore a dole.
Všade navôkol.
Strhujúco objaté stehno,
tepna odstavená od krvi.
Studenou dlaňou
zmrazený
rozkošnou túžbou.
Zadrap nechty hlboko,
a nenáviď,
nenáviď nesplnenú túžbu.
Slastná chuť medzi perami,
a na pere,
tvrdá tyč.
Schovaj ju,
skôr ako si s ňou ublížiš.
Podvečer v sklenených očiach.
ráno s odkrvenou hlavou,
popoludní prebudený únavou.
Skormútené duše do seba,
snažia ukázať krásu von.
Umele pľúca preplnené dymom.
Kyselina zahasená vínom.
Sladulinký úsmev,
bohaté reči,
prepchanosť múdrosťou,
všetko je sliz kvapkajúci z úst.
Podvečer naplnený kultúrou,
vyfúknutý do vzduchu v let.
Pozrite,
z popolníku rastie mrakodrap.
Začal rásť tak pred troma dňami.
A zajtra,
zajtra bude z neho popol
ako korále,
navlečený na striebornú niť.
Z rečí inteligentov,
plazí sa po povetrí smrad,
ako z hnojiska pri kurníku.
A nejeden na plátno škúliaci
zvrátený mamľas
plaziaci sa bahnom.
A stále v pozadí
výrečný vrták,
vnikajúci do stredovekého pera.
Inteligencia je nadovšetko?
Pozri aký som šťastný,
s úsmevom plným smútku,
usmej sa ním aj ty,
nehľadaj jeho príčinu.
Zabalil som sa do levandúľ,
pocítil ich sladkosť,
pokojné uzmierenie,
prílišné teplo.
V tichosti osamelého.
V náruči tak teplom,
šťavnato mokrom,
hladko klzkom.
Po celú noc som bol tuhý,
znechutený hnilobou,
šťastný melódiou,
slnečného žiarenia,
očami pálených žiarou.
Všetko sa začervenalo.
Štipľavý pach erotiky,
kondenzovaného potu na okne,
a vonku mráz.
A počas hádky v tichu,
s duniacim pocitom,
prichádzajúcim pádom,
lomozom klátiaceho sa stromu.
Ako je možné,
v zábale levandúľ,
v záplave vĺn
vznášať sa
v spotenom vzduchu
s prímesou mrazu.
Nastúpil som do autobusu,
sedel za mnou nejaký chlap.
Bol teda statný,
tlstý a smradľavý,
samá masť,
pot.
Naozaj vyzeral ako brav.
V polovici cesty
mal som divný pocit,
začal sa chvieť,
upatlanou rukou sa približovať,
neprestával sa skúšať obtierať.
Krásne spríjemnenie nočnej jazdy,
za oknom vidno chlad,
a za mnou asi niekto začína masturbovať.
Neskôr na ceste,
začal niečím šuchotať.
Najskôr to bol papier,
taký do ktorého balia mäso,
iste to používajú u mäsiara.
Možno vytiahol plátok šunky,
a v ňom, či na ňom onanoval.
Musel to byť jemnučký plátok.
Ono stále viac vzrušene kmital.
V každom prípade
hodilo sa to k nemu.
Honil si, viezol sa,
a aj jedlo si pripravoval.
Prasiak s láskou k jedlu.
Nevedel by som od neho iné čakať.
Dnes som si šiel umyť vlasy,
zmyť telo,
a ešte čosi.
Znie to divne takto na úvod,
ale vysvetlenie sa vždy dá nájsť.
Mám po domácky vyrobenú psychózu.
Preto sa ma báť nemusíte,
ale ani sa mi nesmejte,
lebo som ju vyrábal zručne.
Zavrite si prosím oči.
Uvoľnite sa,
ale nie príliš.
Predstavte si dom,
na dome zvon.
Dom má verandu,
tak štyri kroky širokú.
Príďte, zaklopte na zvon.
Nevstupujete,
čakajte na prahu.
Nebojte sa,
v dome je ich niekoľko.
Ubezpečujem Vás,
toho zlého sa netreba báť,
ten Vám bude chcieť zle,
preto ani neotvorí.
Čakajte, kým sa dvere neotvoria,
pozve Vás niekto dnu.
STOP!
Nevstupujte,
ostaňte na prahu.
Veďte rozhovor.
Oči otvárať netreba.
Jedno však musíte.
A to nezabudnite.
Pri lúčení,
a úsmevoch,
spravte štyri kroky dozadu.
Otočte sa,
a utekajte ako o život.
Podlaha bola chladná.
Ležal som na nej celý dokúsaný,
skúšal som aj vstať,
ale myšlienky telo nepohli.
Pozrel som raz jedným,
raz druhým,
skleneným okom.
Keby som tak vedel čo sa v ňom odrážalo.
Už sa ale všetko zlialo do celku.
Neviem dôjsť na spôsob ako to rozliať.
Možno by bolo dobré nakvapkať si do žíl
aspoň umelé slzy
a stále sa smiať.
Ale také sa po nociach zháňa ťažko,
a je jednoduché zriediť krv alkoholom.
Keď znovu zaspím na podlahe,
s modrinami,
čiarami pokrytými jazvou,
tak sa zobudím a zas zavriem oči.
Kusni do mňa riadne hrubo,
zabor zuby ešte hlbšie.
Neboj sa čo všetko spôsobuje malá smrť.
nedes sa času keď odpadávam.
Zakusnutá v mojej koži
Piješ moju úprimnosť.
Nasávaš ma pokušením,
nerozpoznávam rozdiel v ničom,
v slastnom, tichom umlčaní.
Prediera sa mojim hrdlom krik.
Vzrušenia otrok, pod tvojím vedením.
Zatvára oči,
vníma hmatom
najmocnejších svalov,
s jemným citom,
teplom, vlhkom,
rôznou chuťou,
neverbálnym rozhovorom,
očami, veľkou hrôzou,
šťastným mľaskaním
Zakusni sa ešte hlbšie
tak, že bezvládne sa položím.
Vzkries ma až bude po všetkom.
Umlč ma keď znovu,
pri vedomí prehovorím.
Vypichni mi oči hrotom
z tvojich dvoch pohorí
vlhkých ľadovcov, čo rozpúšťam
jemným dychom a stonaním....
Pod pokrievkou pripustím,
ticho šepkám navonok,
čakaním.
Mlč, veď to chápeš,
nevrav čo nemusíš.
Šla lasica po poli,
šľapla do slučky,
čakala či povolí,
nakoniec však kričala.
Klasy sa hýbali vo vetre,
ona ležala pri zemi.
Skrytá v obilí
šepkala.
Ukrytá pred vetrom,
pri Matke.
Pod pokrievkou pripustím,
ticho šepkám okolo,
čakaním.
Ticho! Nekaz to!
Veď to chápeš.
Plávala ryba v rákosí,
chytila sa na chleba.
Zaplávala pod korene,
čakala kým jej vytrávi.
Voda kľudne stála,
chladila jej rany.
Nechcela jej tichosť opustiť,
pocity prihlasno hučali.
Ukrytá v prítmí.
Bitá pocitmi.
Pod pokrievkou pripustí,
ticho šepká navonok,
čakaním.
Možno obyčajná hlúposť,
možno len očakávanie.
Nechajte si vety začínajúce slovo
možno.
Nepoviem kedy,
nepoviem prečo,
ani len načo.
Skrátene bolo.
Poludnie už odišlo!
Si ešte tu?
Dobrú chuť.
Nechcem zvracať.
Maznaj ma.
Nebránim sa.
Spím, nevidno.
Viem.
Chutíš...
Premýšľam...
Nebránim sa...
Čo robím?...
Predstava vniká hlbšie,
do morku pochýb...
Pochabosť otvára dvere,
ale ty netušíš.
Ja verím
v to čo si predstavím.
Nechaj si myšlienky začínajúce slovom
možno.
Zajtra mám žiť!
Sľúbil som.
Dodržím, to nevadí.
Niekedy sa tak vôbec nepohnúť.
Padnúť a ležať.
Hlaď ma..
Neprestávaj..
Chcem viac...
Odhryzni mi ucho...
Zakusni mi do krku!
Ešte chvíľu počkaj,
a ja sa zakusnem.
Slastne do bradavky.
Priznám mám to rád.
Prso nežné na dotyk.
Skvostne príjemné na dotyk.
Cítim sa v bezpečí,
nečakané, skutočné.
Aká je?
Kto to je?
Kde som?
Viem?
Chaos?
Neviem?
Náhle, spád, pud.....
Cítim to na dlani,
to príjemné mäkké,
podmanivé,
snáď iba ženské.
Pokračuj!
Dúfam....
Neprestaň!
Sme si podobný?
Niekoľko zlozvykov mám,
skrivené zmýšľanie?
Úchylka?
Zakusnem sa hlbšie.
Pulz zvýšený...
ochrana žiadna....
ja nevediem..
zhasínam...
Nikdy si nepremýšľala nad tým čo je kvapka?
Tak ako steká po stene a vpíja sa do omietky.
Rozpíja sa, stráca nadmorskú výšku.
Nikdy nedosiahne na dno.
Skús bežať po vrelej smole.
Neprilep sa.
Pozorne stúpaj ďalej.
Stoj!
Počuješ ako kvapky krvi padajú na podlahu?
Cítiš ako všetko začína byť zatuchlé?
Odležané zafarbené preležaninami.
Maľuješ obrazy ničnerobením.
A dekubit s dekubitom sa spája.
Maľujú, prekrývajú sa ako farby na plátne.
Bež od nich.
Zlatíčko Ti želá veľa odtieňov.
Stoj! Oblizni ich!
Tuchú, páchnu, nemiznú.
Kráčal som jaskyňou,
bola v nej tma a všade tiekla voda.
Spal som na hladine,
a kameň mi mliaždil rebro.
Kvap, kvap, kvap....
Červeno-čierna stena,
olúpaná od chrást.
Teplo, teplo, teplo...
pot!
Nohy sa mi zabárali do piesku,
Hlboko až ku chladu.
Podmývané vodou,
Ticho...kvap...hlboko...Tma!
Bežala si lesom v rukách jedlo,
Trepalo sa, chcelo utiecť.
Bolo tuhé, horúce, parilo sa z neho.
Mŕtvola!
Kôň šľapol hadovi na hlavu
On tam len tak leží ako niť.
Kôň beží ďalej....
A had?
Už sa nevlní, vietor nefúka.
Plazil sa z tieňa,
chcel trochu tepla a slnečného svetla.
Smeješ sa mu?
Aj keď skoro ráno svitá.
Steblá trávy sa hýbali tieňom,
pripomínal mi ranné hviezdy.
Tie zlomené boli kométy.
Spadol na ne skapatý strom.
Ráno Ti môže prísť ako fotografia.
Uchovaná mrazom na očnom filme.
Nežmurkaj, zmažeš to!
Do očí sa ti zarezáva vlas,
Skresľuje obrazy, chce byť krásny.
Ty si myslíš, že ti chce všetko prikrášliť.
Vtedy zavanie prúd vzduchu do cesty,
Všetko pochová.
Kedysi sme boli pri sebe,
sledovali východ a západ slnka,
celý deň žmúrili očami,
ohrievali sa spoločne.
Rád som hladieval Tvoje lupene,
a také hebké,
ligotavo žiariace,
a nespočetné.
Trávili čas na lúke,
pri lese,
čakali na kvety bazy,
keď sme ich cítili,
tak sme sa tešili,
treba dopĺňať tekutiny,
a my nie hlúpy,
radi sme si život prisladili.
Oberali sme kvietky,
potom ich lúhovali,
netrpezlivo čakali,
smiali sa.
A čas prechádzal rýchlo,
tak ako je deň krátky,
akoby v zime.
Ale nám bolo predsa len teplejšie,
teraz je to iné.
Kreslím si trasy Slnka na oblohe,
ty si Slnečnica,
ktorá zvädla,
ja sedím ako kedysi.
Spomínam na tvoje lupene,
a Slnko mi vypaľuje oči.
Ešte som tu,
za chvíľu preč.
Kútikom úst
úsmev nezapnem.
Za chvíľu preč,
ale ešte tu.
Neuvidím už
rozkvitnúť tu kvet.
Tak pozerám sa ako len viem,
že sem už len tak neprídem.
Chodil som sem často,
s nechuťou a aj rád,
teraz je už čas prejsť a inde stáť.
Potom si zas niekde presadnem,
nájdem si krásny výhľad.
Možno až tak ďaleký,
nie však na veky,
že možno až na
niekoľkýkrát.
Ukážem Vám druhú stranu
periodických halucinácií.
Nemusíte robiť šaša v opilosti!
Deň keď v predvčerajšku
nájdeš zajtrajšok.
V deň keď pochopíš
neprítomnosť času.
Vtedy...
Nezomrieš, a ani sa nenarodíš.
Budeš hniť zaživa,
a nebudeš chcieť žiť.
A ani tak nemusíte robiť šaša v opilosti!
Na druhej strane periódy halucinácií.
Slnko svieti,
vietor kvíli,
vlasy mi vejú,
ako dym v povetrí.
Písmeno, písmená,
spájané do slov.
Slovo, slová,
opis pocitov.
Opis ľudí,
cítia sa malý.
Mýlia sa,
a sú veliký.
Vietor besnie,
hrá sa s vlasmi.
Slnko svieti,
nevidím vlasy,
som oslepený.
Cítim prievan
besných emócií.
Keď budem padať z najvyššieho poschodia,
tak mi prosím nastavte podo mňa nejaké tyče.
Bude asi dobré, aby boli kovové, a aby mali hroty
otočené presne smerom proti mne.
Chcel by som mať istotu, že sa na ne tým pádom trafím.
Potešilo by ma keby ich tam bolo aspoň zo päť tuctov,
a radšej by som ešte pol tuctu pridal.
Tak pre istotu.
A nech sa aspoň jednou cez oko prejdem.
Pri lete si snáď stihnem spomenúť na všetkých čo poznám.
Bude fajn, keď ma prúd vzduchu bude otáčať dookola,
najlepšie proti smeru hodinových ručičiek, ale tých obyčajných,
čo sa bežne používajú, a skoro každý ich pozná.
A až dopadnem cez tie tyče na zem, budem dúfať,
že predtým dlho nepršalo a bude riadne suchá a tvrdá.
Črevá natiahnuté na tyčiach, oko narazené na tyči,
odtrhnutá ruka, cez stehno prenikne ďalšia tyč,
presne tak aby šla cez stehennú kosť a aby časť kosti trčala von.
Ako by sa pozerala von z tela a stekala by po nej krv,
tak ako by z pretrhnutého vreca sypal sa ovos.
Cez jednu dlaň by mi mohla ísť jedna tyč,
nechcel by som aby aj cez druhú,
druhá ruka by to mohla mať prervané cez zápästie.
Mohol by mi ešte odpadnúť palec na nohe.
Budem rád, že si vyskúšam voľný let,
budem sa tešiť ako dopadnem,
splyniem so zemou.
