Nebolo to dávno, možno len pár dní dozadu, možno minulý týždeň, alebo keďže čas sa nedá zastaviť mohlo to byť aj pred okamžikom. Na čase niekedy nezáleží. Isto by sa dalo povedať, že to bolo po poludní a začínalo sa zvečerievať. Ten deň, nebol najhorší, ale tešil som sa na ďalší viac ako na koniec práve tohoto dňa, keď poteší aj maličkosť.
Nuž dalo by sa povedať, že som vyčerpaný prácou a ignorovaním okolia, myslel radšej viac na to ako vstanem a usmejem sa na ďalší deň, ale práve vtedy prišla zmena. Šlo len o maličkosť, ktorá spestrí každý deň, a bolo to pri každodennej ceste električkou. Hlavu plnú myšlienok, očami len navonok otvorenými, viezol som sa ďalej. Zástavka za zástavkou sa len mihala môjmu skoro nepozornému vedomiu. Zrazu, len tak z čista jasna, totálny zlom. Prebral ma k životu, akoby ma niekto potriasol a prebudil zo smrteľného spánku. Otvorili sa dvere električky, a ako každý unudený a unavený mladý človek, čo si nenašiel miesto na sedenie a teraz je rád, že na konci vozňa aspoň opretý stojí, pozrel na som sa aj ja na na dvere ako sa otvárajú. A čo nevidím. Mladá, krásna žena položí nohu už na prvý schod a pred sebou v ruke drží imelo. Zaujímavé, pomyslel som si. Najradšej by som zavrel oči. Ale nedalo mi to. Stále mi na ňu zabiehal zrak, a na to imelo. Aj keby som zavrel oči a sklopil hlavu smerom k podlahe, bolo mi akoby do mňa ryla trojmetrovou železnou tyčou. Toľko otázok som zas v hlave nemal, ale to šialené imelo. "Kde k nemu prišla?". "Akú ma asi tak náladu?", Nevyzerá moc melancholicky?", "Cíti sa v poriadku?", Odkiaľ asi išla?", veď tu také nič nepredávajú. Toto je absolútne nelogická zastávka, aby tu niekto nastupoval s imelom v paprči. Strašne sa mi to páčilo. Možno som sa jej mal prihovoriť a spýtať sa jej na to imelo. Keď som sa snažil odvracať pozornosť od tej ženy s imelom, tak som pozoroval ako vycivený ďalších a ďalších ľudí, ale začal som z toho dostávať strašne veľa podivných pocitov, tak som sa radšej uchýlil k pohľadu na to čertovské imelo.
Práve táto žena sa mi stále viac javila ako najšťastnejší človek v tej hrkotajúcej škatuli, čo sa nazýva dopravný prostriedok a vlastní ho Mestská Hromadná Doprava mesta Bratislavy. Nuž pre mňa už nepodstatné. Miesto a priestor sa mi začal strácať. Nevnímal som ho už. A pomaly som nebol schopný vnímať ani niektoré znavené ženské s taškami, ako im na tvárach vyhasína aj posledná radosť stereotypu, a ostáva tam len otázka, "Čo navarím dnes na večeru?", alebo pohľad s odpoveďou "Zas sa vraciam len domov." Neskôr zas po ceste sa zas budú spytovať "Čo asi môj manžel dnes nového robil?", "Ako sa mali dnes tie moje deti?", a všemožné otázky podobného razenia. Bol som rád, že nemusím vnímať ostatných mladých ľudí, ktorý sa ešte celkom hlasno bavia, a bavia sa v skutočnosti o ničom. Lebo ja som vedel, že to imelo v ruke, jej postoj, pohľad, spôsob držania sa tej kovovej tyče vravia podstatne viac. Šla z nej dobrá energia, hoci ju čerpala z maličkosti. A ja som ju cítil. Cítil som akoby som sa jej dotýkal. A myslím, že aj ona to vedela, hoci možno ani trošku kútikom oka nezaškúlila mojím smerom. Možno len nemusela, a stačilo jej, že cíti ako môj pohľad, ako keď niekto na Vás treští očami a Vy ani keby čo bolo nepozriete tým smerom, hoci ten vrývavý a doterný pohľad cítite.
Nakoniec prišiel rad na moju zástavku a ja som musel vystúpiť skôr ako som sa do tej ženskej až priveľmi zahľadel.
A bol som veľmi rád, že aj taký deň bol.
