Lesné vráta
Práve vtedy,
keď vtáky hlásia príchod tmy,
vtedy keď začneš práve kričať z plných pľúc.
Začne sa hlásiť ticho polnoci,
a medzi stromami tiene prepletajú sa tŕňmi.
Pustíš sa behom do krajiny snov,
ale podkýňaš o neviditeľné vetvy,
Kto ich odpílil?
Kto ich pohádzal na cesty?
Videli ste v lesoch cesty?
Sledovali ste niekedy tie brány,
bez dverí a zámkou,
tamtie nespočetné zákutia tajných miestností,
ktoré nemajú ohraničenie,
okrem toho čo poskytuje Zem zospodu.
Presne v tom čase ako sa snažíš vyberať miesto,
tú pláň, to útulné miesto, vecheť na prikrytie,
počuješ len strašne hlasný piskot v ušiach,
škrípeš pritom zubami,
cítiš ten kúsok ktorý ťa delí od toho miesta,
kde sekera zaťala do starého klinca.
Praskajú ti údy,
ovieva ťa prievan,
a lístie ťa zasypáva ako zimný poprašok
zamrznutej vody.
Ležíš medzi červami a práchnivinou,
pokúšaš sa vstať,
a jediné na čo prídeš
je ostať ležať pod vetvovou ťarchou.
Slzy ti tríštia z očí
cez kútik na oku
hladia ťa po uchu
a začínaš počúvať.
Mraky zahalia aj ten posledný kúsok Mesiaca,
prichádzaš o posledné svetlo.
Srdce spomaľuje tep,
nevnímaš tmu, hluk, ani ticho.
Cítiš ako sa niečo pohlo,
to čo dvihol začínajúci vietor.
Mraky zostúpili z hôr.
Hrom zahral na svoj nástroj,
svetlá ukázali svoju silu na okamih.
Dážď začal ti hladiť telo,
chladnou a čírou vodou,
silnejúce prívaly kvapiek
podmývajú ti telo.
Po dúškoch vychutnať si ich treba,
skôr ako premenia sa na blato.
Hlt za hltom cítiš úľavu,
a telu už trochu odľahlo,
cítiš vodnú slobodu.
Zem ustúpila a tiahu nechala vo vzduchu.
Už sa môžeš posadiť,
už môžeš nohy spod vetiev vytiahnuť.
Tešíš sa ako sa postavíš,
tešíš sa z blata ďakuješ mu.
Si vďačný za dážď a sladké slzy oblakov.
Pusti sa ďalej svojou cestou,
odraz sa vpred do ďaľších vrát medzi stromami,
tam kde ťa ovládne teplo sťa nahá hruď.
Je to len bahno,
ktoré ťa pustilo,
ktoré ťa drží,
spomaľuje,
pomáha,
aby si sa správne rozhodol.
