Už nič iné

Asi by to už malo byť únavne.

Teraz nevládzeme,

ešte nevychladla

ráno odkrytá perina

ako záves vyhriaty slnkom,

zatváram sa pod ňu zas

Sa mi nevidí tá únava,

asi už pominula.

Musím otvoriť okno

už nie je kyslíka,

spálili sme ho

ískaním v dvoch

minutách agónie.

Viac žiare,

iskriacich očí,

absencie

citu.

Starať sa naoko

toľko o teba

ako chceš, ako smiem

rozbiť sklo,

aspoň naštrbiť

ťažobou dní.

Ostalo to už len únavné.

Seba nevynechám,

efeméra nebudem,,

bezhlavo sa tam vrhnem

akoby nič iné už nežijem.

Spolu to už nie je

Jedného dňa
edémy zahladím.

Mimochodom bolo to
i nejaký čas potom.

Ľutovať zmes
útokov na topole
toľko dní
omrzí.

Akoby to bolo
kostrbaté a jemné.
Omotávam to ľanom.

Totálny pád
obitej duše.

Jedného dňa
edémy zhodím.

Alebo z času na čas
lepidlom prelepím
exponát krvavý.

Užierame sa spoločne
žitím v spojení?

Nielen pochopenie,
i existencia
expiruje.

Smetie vynesieme
metlou pamätajúcou
esencie začiatkov.

Spolužitie začínalo
poludním aj neslnečným.
Olúpaním mrkvy
lupnutie medu
užité mohlo byť.

Kocky ľadu

Raz mi bolo povedané
ako voda poctivo vníma
tóny, slová, pocity
ako ich mrazom uchováva.

Fascinujú ma
inšpiratívny ľudia,
sú nádherný
a samočinne ľúbivý.

Odvtedy otváram mrazák
rozprávam sa s ním,
vravím milé slova
kockám ľadovým.

Vo formách vodových
plním si tak priania,
skladujem ich,
potom rozpustím.

Zdrevenelá mačka

Je ťažké otvoriť dvere,
zavrieť ich tam
kde za chrbtom ma víta
len zdrevenelá mačka
menom Samota.

Keď som ešte na ceste,
vtedy čo robím kroky do vrchu,
myslím na to privítanie
odomknem a objímem ťa.

Zabuchnem vráta,
odrazíme hrdlo fľaše,
nalejeme si poháre vína,
zavinieme ich spolu
snami pod deku.

Lež vo fľaši upír sa skrýva,
naše mokvajúce jazvy,
zrazeniny krvi pod kožou,
nasávaním pošle k suchu.

Krv rozprúdi teplo v žilách,
opadne sneh z vlasov
ako ťarcha všedného dňa,
vylejeme ju do odtoku.

(Len vo fľaši upír sa skrýva
vysuší naše mokvajúce jazvy,
krvavé zrazeniny pod kožou
odošle do sucha potrubnou poštou.)

Jeden krok dnu
zvrtnúť sa
keď zatváram dvere
letmým pohľadom
jednoducho a úprimne
zdrevenelú mačku
láskyplne pohladím.

Ebenová píšťalka

Gágajúce husi leteli

a vidieť ich nebolo.

Brieždiacim ránom,

ráno tichým a hmlistým.

Ibaže ja mám

ebenovú píšťalku,

lámem ju rukami

aby vydávala tón.

Životný hlas

i súzvuk smrti.

Idem

Kroky po bielej ceste

priamo hore,

nohy utekajú

zabárajú sa a šmýkajú,

vraciam sa späť,

nechcem to,

skúšam ísť ďalej.

Idem.

Zrazu to bolo.

Nikto nechcel,

jednoducho to prišlo.

Keď to bolo

prišiel zmätok

aj potešenie.

Začal prvý deň.

Dodržal som slovo,

mohol ísť ďalej.

Kam sme prišli

nevieme,

kam pôjdeme

netušíme.

Sme.

Neviem sa vyznať presne

čo mieniš.

Čakám čo príde.

Niečo určite.

A tak to má byť.

Nie sme fatalisti,

ale toto vieme.

Myšlienky tvoria udalosti

rýchlejšie ako ich vidíme

reálne.

V tebe viem nájsť

najviac zo všetkých ľudí.

To čo potrebujem,

aj po čom netúžim.

Môžeme mať všetko

hneď a naraz,

či treba vyberať,

alebo sa rozhodnúť?

Idem ...

Posledné písmená

... posledné písmená ...

Je to na konci,

môžeš si odtrhnúť

skoro čistý list,

ale sú tam poznámky.

Tam je začiatok.

Prekrytie cesty

štrkom,

blatom,

slamou,

ľadom,

betónom,

či krvavým fľakom.

Premysli si čo vidíš

kráčaj po okrajoch

len sa nepošmykni

zlomíš si možno bedro.

... posledné písmená ...

Je to na začiatok

všetko

čo musíš vedieť.

Krásny deň až na zlomenie

Po príjemnom ráne

rozvoniavajúcom kávou

pobral som sa do chladu a tmy

za novou skúsenosťou

za strachom a radosťou

do neznáma

spoznávať.

Cieľ Slnko,

nevystupujem,

raz mu chrbtom,

potom mu ísť naproti

a cesty deravé

trasú kostrou,

ruky neposlúchajú,

sústreďujú sa na pohyb

rýchlo, rýchlo tam a tam

Betón určuje smery

a zámer ukazuje koniec.

Krásne a namáhavé ráno

zaujímavý deň

oslňujúci jas,

toľko hláv na trasách

kam nohu teraz dám

pokyniem v pred,

či zastav,

niekedy choď vzad.

Dobrý deň,

niečo tu pre Vás mám.

Nejaký krám,

páči sa Vám?

Prečo nie,

potom krásne popoludnie.

Vôňa z kuchyne,

teplo z vane

trenie nôh

a veľa výdychov.

Cesta Slnka končí,

informácie sa predávajú

ale keď sú tmavé

tak niečo lámu

a

každé zlomené špáradlo

akoby bol zlomený zub.

Polievková prechádzka

Pri prechádzke stretnete všeličo.

Na rohu stola zamávate Smútku,

otočíte hlavou

usmejete sa na Hnev,

pozriete dole

žmurknete na Beznádej,

po ramene Vás poklepe

rozbesnená Šialenosť,

a zreve ...

Prosím, zastav tieto myšlienky!

Vstal som z fotelky,

všetky nitky

sa pri tom vyvliekli,

porozsýpali ako perly,

slané kryštáliky,

a výletníkom nalial víno.

Práve tie boli nakoniec obliate

fialovým mokom

bobuľovou šťavou

krásne nasiakli,

pozbieral som ich

vytiahol ihlu a drôt

postupne som ich nastokol späť

za pomoci horiacej sviece

príjemne pripomínajúcej

búrlivé more kvietkov

takej farby ako tie bobule

len trochu viac svetlej.

Kráčali sme spolu

ako po horúcej lyžičke

plnej krvavej polievky

so zrnkami rajských jabĺčok.

A to korenie!

Zdá sa mi,

už je dojedené,

s toľkými priateľmi

celý hrniec

všetko vyliate

dno prázdne.

Tak sa na seba usmievame.

Detské prašiaky

Na prašiaku pre domom

posedával mladý pár,

hompáľal nohami

ruky mal dokorán.

Spomienky menili sa

s každým pohupom nôh

kedysi v prítomnosti

teraz idú späť

a minulosť tvorí

obraz smiechu a plaču

v presnených nociach

niekedy aj hriechu

bez kontaktu

plápolavej osoby

kujúcej smiech.

Vymenili sa koberce

povysával sa prach

naparujúce sa samochody

vymetajú škáry od plesní

prašiaky vytrhli s koreňmi

čo držali nás vo vzduchu.

Pretvárajú nám prežitok,

modernizujú dnešok,

a zajtra sa máme báť?

Snažiť sa nakŕmiť múkou

zasypať si hlad vodou

len neoddychovať

v tieni domov

pri kríkoch

odpadkových košoch

na kovovom ráme spomienok

Choď, neotáčaj sa

i keď je ti milá

vo vetre jej horí oheň

prenasleduje ju

krok strieda skok

a sok je nikto.

Cez snehové vločky

oblíznutia námrazy

odtrhnúť si chute z jazyka

zamdlievať s meravou krvou

v kalužiach zvratkov

nákupom odpadkov

na námestiach a pofidérnych rohoch

šmýkať sa oblohou

cez hviezdy a súmrak

v ranných hodinách

smeje sa priamo do tváre

v kŕčoch vypudzuješ

hojdanie nohami

na prašiakoch.