V objatí

Bezmenné dni,
keď pochytí ma žial,
nad osudmi,
nás a na bytí,
každého v diaľ.
Utopím sa lyžičkou
alpy s cukrom,
príjemným liekom,
starých mám.

Keby si mi radšej,
prekrásnou hebkou dlaňou,
hladila tvár.

Zmeravel by som dojmom,
takým ako neviem popísať,
že ťa mám rád.

Rozbité kolená pri podlomení,
ako rozbité srdce,
pri osudne omylnom narazení.

Ľútosť pomaly chodí,
neskonalejšie dlho prechádza okolo,
som v jej objatí.

Hviezda a pliaga

Si hviezda,
ja špina.

V chvíľach žiaľu,
keď najbližšia lampa,
stráca žiaru.
Moja hlúpa hanba,
cítim klenbu,
medze snaženia.

Si hviezda,
ja pliaga.

Bez bázne
žiariaceho života.
Bez básne,
Teba krotiteľa,
v prekrásne
smutného snívateľa.

Si hviezda,
ja burina.

Rastiem slzami,
v kalužiach sa topím.
S chudobnými krvinkami,
na zásadách lipím.
Nádhernými spomienkami,
celé dni, noci sa potím.

Iba spím v lese

Túto noc iba spím.
Ležím obklopený morom čiernych ruží.
Vánok nimi hýbe.
Nado mnou plače anjel.
Krv vo mne stojí.

Anjelské slzy padajú mi na tvár.
Ja túto noc len spím.
V tmavom lese na lúke,
pod lunou,
splnom želaní.

Ako to bolo?

Len pár riadkov, spomienok.
Všetko je ticho, nič nepočuť.
Možno je niekedy lepšie zomrieť.
Možno by bolo lepšie niekedy nežiť.

Zo špiny cítiť mŕtvo,
ale zároveň, kde je špina,
tam sa žije.
Všade samý prach.

Z očí kvapka padá, štípe, páli, lieči.
Nikto neplače, nikto sa neteší.
Je len prach obyčajných dní v povetrí.
Cinkol by som si s Tebou pohárikmi.

Kdeže si?
V chlade ťa hladí teplý prúd mora.
Ktovie odkiaľ sa až rinie.
Poslal by som v ňom bozk,
nech by Ti aj slzičku priniesol.

Zohrej ma, noc býva teraz chladná.
Len tak sa k Tebe schúliť.
Prosím, pohlaď ma.
Nehnevaj sa, keď Ťa ohrejem slzami.

Paradoxne, teraz už neviem čo je slza.
Hlas sa mi už tak nechveje.
Spevnel som, stojím viac na nohách.
Myšlienkami Ťa objímam.

Povedal by som, že som dlho nevidel ako tancuješ.
Klamal by som, lebo vidím ako sa hýbeš a smeješ.
Tvoje očká srnky radostne svietia.
Pery hrejú, jemným pohybom sa otvárajú,
šepkajú.

Ach, kto Ťa zabil?
Ten už neexistuje.
Sám som ho dlho premáhal.
Neskoro, ale predsa.
Asi by mi mal chýbať.

Pred spánkom si to posledné,
ráno si to prvé,
si pri práci,
pri jedle,
pri chôdzi,
pri zábave,
pri žiali,
Neviem, kde nie si.

Ty už niekdy nezomrieš.
Rozprestreté krídla si mala,
skrývala si ma nimi,
ja som ti ich ukradol,
ty si niekde zmizla.
Načo sú mi krídla,
keď mňa k Tebe neodnesú,
a ty už i tak nelietaš.

Chcelo by sa mi spať.
Chcem byť smutný.
Chcem byť silný.
Chcem Ťa chrániť,
ale netreba už.

Budem bdieť,
budem dúfať.
Maj sa radšej dobre,
ale keby predsa.....

Niečo sa nedá vyvážiť.

Pohľad s Mesiacom

Mesiac ubúda,
noci tmavnú,
mne sa to páči,
bude tma a čierno.

Keby tak spadlo,
pouličné osvetlenie.
.... zavrel by som oči....
...uspávanku by som počul....

Zmeravene Ti vravím.....
Počuješ ma?
Trpím.....
Usmievaš sa?
Nevládzem.....
Tešíš sa?
Vydržím.....

Mesiac sa zas raz objaví,
Má ešte nejaký čas a bude nov....
Potom napíše na nebo D
až bude z neho kruh...
...nula...

Ja zaspím,
on si ma pritiahne
spolu budeme pozerať svojim smerom....
Vidím Ti do okien.

Nezastri záves!
Lebo!

Zapálim ho.......

Spánok, nespánok

Zaspal by som.
Prečo?
Lebo chcem sniť.
Zobudil by som sa.
Prečo?
Lebo chcem sny zažiť.

Takto každý deň
s túhou sniť,
zobúdzať sa
s túhou žiť.

Noc s dňom strieda sa.
Rozum prepína,
zo stavu bdelosti,
do stavu podvedomia,
telo do nefunkčnosti.

Každé ráno sa prebudím,
so žiaľom, že chcem sniť,
a nádejou, sny prežiť.

Znásilnené dni

Keď tento deň znásilním,
zabijem tým ten zajtrajší.
Neoľutujem a usmejem sa.

Deň za dňom plynú.
Noc za nocou sa prežívajú.
Neoľutujem a usmejem sa.

Keď tento deň predĺžim,
skrátim si ten zajtrajší.
Neoľutujem a usmejem sa.

Včerajšok bol kratučký.
Noc bola a to dlhšia.
Včerajšok bol kľudný.
Noc bola riadne besná

Krása je v ....

Budem myslieť v dobrom,
budem maľovať ustálené znaky.
Ľahkosťou sa vlní ruka povetrím.
Vlní vlnovky, robí prudké zlomy.
Mýli sa, opakuje sa, napráva.
Po včerajšku bolo nádherne,
pocit pohľadu do zrkadla,
rozosmial ma nečakane.

Zvratky som mal v rukáve.
Začal som s nimi.
Voňal som prenádherne.
Zvliekol som pach,
prevliekol som si kabát.

Keby som nespravil ďalší krok,
prosím podkopnite ma.
Keby som padal hlbšie na dol,
prosím pribrzdite ma.

No žiaľ neumlčte ma...

Chcel by som sa zovliecť.
Chcel by som sa konečne obliecť.
Inštinktom sa každý raz vyhnúť,
po tom ani trošinku netúžim.

Spijem sa zas do triezvosti,
a deň s nocou sa bude ďalej
striedať.

Žmurkni, no tak žmurkni!
Nechci otvárať oči tomu,
čo nechce vidieť.

Zajtra možno odídem,
ale nepoviem Vám,
ktoré zajtra to bude.

Usmejem sa na Vás.
Budem rád,
keď tomu nepochopíte.

Maľujem si obrázky túžob,
ktoré nikto nemusí vidieť.
Až Vás o nich raz presvedčím,
budete sa diviť o ich reálnosti.
Možno Vás odbijem posmeškom,
ale tak to má byť.

Človek býva plný snov.
Niekto to spochybňuje,
niekto to uznáva,
niekto ti to dopraje,
iný sa ti len vysmeje.

Po dnešku mi snáď spomienka,
zostane.
Či nie?
I tak nemám rád opité tváre.

Len tak v mimopohlade,
od všetkého odosobnene.
Želám Ti všetko dobré.
Želám Ti to konkrétne.
Aj napriek tomu, či to budeš vedieť.

Svet je tak krásny,
a vôbec nie je zlý.
Stačí si ho dotvoriť.
Krajší pohľad znamená,
čo asi?

Po ceste som kráčal,
hoci som sa odklonil,
viem o krokoch,
ktoré vedú i tak,
ku krásnemu,
nečakanému,
k tomu,
čo očakávam.

Túžby plnia život,
preto aby bol naplnený,
život je naplnený,
keď sa túžby plnia.
Naplním sa cezo mňa,
pretečiem,
a keď zomriem,
tak nikto nezabudne,
lebo budem všade rozliaty.

Po kľukatej ceste kráčaj.
Usmievaj sa.
Nepochybuj o tom krásne,
lebo to degraduješ.

Ťažko mi padá ruka,
hľadá zmysel.
Nezahubím sa, lebo nechcem.
Budem žiť,
tým minimálne provokujem.

V speve netreba hľadať krásu,
v myšlienke je viacej.
Vyčkaj!
Vieš, čo chceš,
stačí len nepochybovať.

Páči sa mi tu.
Neomínaj!
Smej sa.

Keby som mal zrátať
hodiny, minúty strávené
hlúposťou,
nedopočítal by som sa.

Nepodstatné, uvedomené...

Krása je v .................

Zo zápiskou zošítka

Pes verný hlupák.
Nechcem byť pes.
Chcem lietať,
chcem padať.
Odtiaľto preč,
mimo svet.
Kladne zomrieť.
Bez problémov byť.
Žiť mŕtvy.
Živoriť, prežívať, umrieť a rodiť sa.
Zúriť, ovládať osud.
Nebyť krehký.
Nebyť bezcitný.
Aj zomrieť, ak bude treba.
Urobím čokoľvek, len pre moju slobodu.

Nepi, ak ťa to deptá.
Nerob nič,
ak tým môžeš niečo skaziť.
Prečo nie! Útlak?
Skry sa,
ak sa v ohrození.
Prečo nič nerobiť.
Prečo sa neprejaviť.
Prečo sa nechať utláčať.
Ži, či umri.
Skús oboje a porovnaj to.
Veď trp, keď rád trpíš.
Ak ti utrpenie robí radosť.
Tak sa teš!
Onedlho si na nohách.
A žiješ.
Tak to ťa trápi.

Hneváš sa na seba?
Môžeš si gratulovať.
Čo ak si sa len obetoval?
Smola, že to tak nebolo chápané.
Ak niekto nechce nepochopí.
Nepochopenie je najväčšie sklamanie.
Teraz si sklamaný.
Ak to malo mať účinok.
Ak si vedel čo robíš.
Mal si s tým počítať.
A by si s tým počítal, nebol by si sklamaný.
Radšej si nemal dúfať,
že ťa niekto pochopí.
Tak radšej chovávaj city.

Neznášam schovávanie citov!!!
Je to dokonale ľahký únik.

Vyhasla si pre mňa? Urob zázrak. Zažeň zlosť Znič múry. Zahoď kamene, ktoré ťa ťažia.
Nauč sa čo si naučila mňa. Nauč čo si naučila seba. A nauč sa učiť odo mňa.
Prejdi cez les a strať tam nenávisť.
Nauč sa z nenávisťou a zlobou žiť. Nauč sa s ňou zmieriť a vyrovnať.
Potom objavíš v sebe krištáľovú lásku.
Až sa zo všetkým vyrovnáš, tak môžeš povedať, že si v poriadku.
Budeš vedieť o všetkom rozmýšľať a rozprávať.
Nezabúdaj, lebo zabúdaš aj to dobré.
Toho je škoda a ostane len zlé.
Daj si na to pozor.

Aké môže byť krásne utrpenie?
Aká môže byť krásna radosť?
Aká je krásna láska?
Aká môže byť krásna samota?
Aké môže byť zrazu krásne všetko?
Všetko je krásne, len treba vedieť ako sa na to pozerať, ako to prijať.
Všetko môže byť zrazu nádherné!
Zo všetkého sa dá tak ľahko tešiť.
Radosť je dôležitá a nevyčerpateľná.
Som šťastný, pretože viem čo je šťastie.
Šťastie a radosť je všade, len to treba vedieť nájsť.
Kto nájde má nádej.

Nevera je dvojsečná,
neverila si mi,
tak som aj ja neveril.
Je dôležité povedať svoj názor.
Povedať čo si myslíš.
Hoci aj obviniť niekoho,
ale pritom je dôležité vedieť odpúšťať.
Vedieť veriť.
Treba sa radovať.
Rozdávať radosť, optimizmus, pozitívnu energiu.
vedieť pochopiť trápenie,
a aj tak potešiť
Pulzovať energiou,
aj keď netreba byť aktívny.
Ožiariť aurou!
Presvietiť ľudí spontánnou radosťou, uspokojením,
a hlbokým dojmom pochopenia.
Treba robiť všetko pre ostatných a tešiť sa práve z toho.

Chcem vyčariť úsmev na tvári,

chcem to podvedome.
Úplne prirodzene.
Bez vonkajšej námahy, nie nasilu.
Nenútene.
Chcem chápať.
Porozumieť všetkému, nie povrchne,
ale do hĺbky.
Všetko sa raz vráti.
Ak to stojí za to.
Ver ak chceš, ale rátaj aj so sklamaním
a priprav sa naň.
Rozdávaj slnkom a mysli mesiacom.
Luna aj slzy schová.
Slnce ich potom vysuší.
Radosť je aj moja.
Radosť, pokoj a lásku dám.
Je to všetko najcennejšie čo dám.

Pocity môžu byť abstraktne vyjadrené.
Ale komu sa chce chápať,
komu sa chce premýšľať
a hľadať skrytý význam.
Je to namáhavé,
tak prečo sa viac snažiť?
Prečo sa niekomu nechce vyjadrovať priamo,
ale skrýva sa za významy a potom,
keď to ten ktorý by to mal pochopiť a nepochopí,
sa stane, že si neporozumejú.
Kde je miera úprimnosti
a kde je miera pochopenia?
Prečo potom keď sa nepochopí,
býva to sklamaním?

Sakra, víťazstvo je tak sladké
a opojné svojou ľahkosťou.
Je sladké vyhrať,
aj keď výhra znamená zabudnúť.
Poprieť seba a vyhrať,
tešiť sa z víťazstva.
Tešiť sa tešiť
a všetci sa tešia aj naokolo.
Tešiť iných?










Niekedy je pekné prečítať si aj niečo zo starých vecí, ktoré vznikajú len tak nečakane, či z dlhej chvíle, alebo ...... to radšej neprezradím, ako som sa dopracoval k myšlienkam, ktoré sú tu popísane. Dosť dlhý čas ma s nimi delí, ale zaujalo ma to aj teraz. A aj to kam som to písal.

Kút

Roh, kút, kúsok miesta s hranicami a toľkou voľnosťou.
Miesto s dvoma stenami a podlahou.
Miesto, kde sa krásne leží, zohrieva a usína.
Niekto si myslí, že keď je zatlačený do kúta,
tak nie je kam už ísť, cíti sa ohrozený,
lež je to práve naopak.
Ži a napreduj, keď toto znamená pre teba kút.
Niekto ďalší sa v kúte hanbí,
Steny mu pripomínajú aký je maličký a nič neznamená.

Môj kútik bol ku mne zhovievavý,
otváral mi brány života, ba stále otvára.
Stačilo pár vecheťov handier a aj ohrieval.
Chránil pred vetrom, chladom, mrazom, stále niečo dával.
Ohrieva ma dušou, s ktorou som sa oň rád delil.
Dával mi možnosť pohľadu na krásny noci.
Príjemnú intimitu otvorenú svetu.
Ako bozk zohreje zmeravenú tvár,
ktorá čaká na krásne ráno,
nový deň, ne ktorý sa stále teším.

Neschovával som sa v ňom ako bezbranné dieťa.
Nemusel mi dávať pocit istoty a bezpečnosť.
To som od neho ani nežiadal.
A presa len mi dal tak veľa radosti.

Niektoré miesta stoja za povšimnutie.
Sú jednoduché, akoby nekompletné,
ale to je dobré,
pretože dávajú krídla fantázie.

Kútik, rožtek pohládza ma, ja sa teším
jeho letmému úkrytu,
pohladeniu, ktoré znamená viac od neho,
ako keby bol celý uzavretý,
tvoril celú bielu miestnosť.

Vpúšťa trochu vzduchu, chladu, občas i vietor,
ale vďaka tomu.
Aspoň sa duša duši viac priblíži,
ako telo telu nádherne odovzdáva teplo,
a zapĺňa všetky zmysli neopísateľnými pocitmi.

Nebyť Teba žil by som asi na polovicu.
Takto cítim, že môžem odovzdať sa svetu,
ale aj ukryť sa radostne do pseudoúkrytu.
Úsmev hladí slza šťastia,
roh krásne zráža horúčku, bráni zápalu pľúc.

Kútik môj milý, nebyť Teba, ako by sme žili?

Cestou domov

Nebolo to dávno, možno len pár dní dozadu, možno minulý týždeň, alebo keďže čas sa nedá zastaviť mohlo to byť aj pred okamžikom. Na čase niekedy nezáleží. Isto by sa dalo povedať, že to bolo po poludní a začínalo sa zvečerievať. Ten deň, nebol najhorší, ale tešil som sa na ďalší viac ako na koniec práve tohoto dňa, keď poteší aj maličkosť.

Nuž dalo by sa povedať, že som vyčerpaný prácou a ignorovaním okolia, myslel radšej viac na to ako vstanem a usmejem sa na ďalší deň, ale práve vtedy prišla zmena. Šlo len o maličkosť, ktorá spestrí každý deň, a bolo to pri každodennej ceste električkou. Hlavu plnú myšlienok, očami len navonok otvorenými, viezol som sa ďalej. Zástavka za zástavkou sa len mihala môjmu skoro nepozornému vedomiu. Zrazu, len tak z čista jasna, totálny zlom. Prebral ma k životu, akoby ma niekto potriasol a prebudil zo smrteľného spánku. Otvorili sa dvere električky, a ako každý unudený a unavený mladý človek, čo si nenašiel miesto na sedenie a teraz je rád, že na konci vozňa aspoň opretý stojí, pozrel na som sa aj ja na na dvere ako sa otvárajú. A čo nevidím. Mladá, krásna žena položí nohu už na prvý schod a pred sebou v ruke drží imelo. Zaujímavé, pomyslel som si. Najradšej by som zavrel oči. Ale nedalo mi to. Stále mi na ňu zabiehal zrak, a na to imelo. Aj keby som zavrel oči a sklopil hlavu smerom k podlahe, bolo mi akoby do mňa ryla trojmetrovou železnou tyčou. Toľko otázok som zas v hlave nemal, ale to šialené imelo. "Kde k nemu prišla?". "Akú ma asi tak náladu?", Nevyzerá moc melancholicky?", "Cíti sa v poriadku?", Odkiaľ asi išla?", veď tu také nič nepredávajú. Toto je absolútne nelogická zastávka, aby tu niekto nastupoval s imelom v paprči. Strašne sa mi to páčilo. Možno som sa jej mal prihovoriť a spýtať sa jej na to imelo. Keď som sa snažil odvracať pozornosť od tej ženy s imelom, tak som pozoroval ako vycivený ďalších a ďalších ľudí, ale začal som z toho dostávať strašne veľa podivných pocitov, tak som sa radšej uchýlil k pohľadu na to čertovské imelo.

Práve táto žena sa mi stále viac javila ako najšťastnejší človek v tej hrkotajúcej škatuli, čo sa nazýva dopravný prostriedok a vlastní ho Mestská Hromadná Doprava mesta Bratislavy. Nuž pre mňa už nepodstatné. Miesto a priestor sa mi začal strácať. Nevnímal som ho už. A pomaly som nebol schopný vnímať ani niektoré znavené ženské s taškami, ako im na tvárach vyhasína aj posledná radosť stereotypu, a ostáva tam len otázka, "Čo navarím dnes na večeru?", alebo pohľad s odpoveďou "Zas sa vraciam len domov." Neskôr zas po ceste sa zas budú spytovať "Čo asi môj manžel dnes nového robil?", "Ako sa mali dnes tie moje deti?", a všemožné otázky podobného razenia. Bol som rád, že nemusím vnímať ostatných mladých ľudí, ktorý sa ešte celkom hlasno bavia, a bavia sa v skutočnosti o ničom. Lebo ja som vedel, že to imelo v ruke, jej postoj, pohľad, spôsob držania sa tej kovovej tyče vravia podstatne viac. Šla z nej dobrá energia, hoci ju čerpala z maličkosti. A ja som ju cítil. Cítil som akoby som sa jej dotýkal. A myslím, že aj ona to vedela, hoci možno ani trošku kútikom oka nezaškúlila mojím smerom. Možno len nemusela, a stačilo jej, že cíti ako môj pohľad, ako keď niekto na Vás treští očami a Vy ani keby čo bolo nepozriete tým smerom, hoci ten vrývavý a doterný pohľad cítite.

Nakoniec prišiel rad na moju zástavku a ja som musel vystúpiť skôr ako som sa do tej ženskej až priveľmi zahľadel.
A bol som veľmi rád, že aj taký deň bol.

Bolo, je, bude...

Najdrahšia moja prečo teraz odchádzaš?
Milá moja cítim chlad.
Každým krokom ktorým vychádzaš z mojej duše.

Reže ma to a chladná krv mrzne priamo na koži.
Je ešte niekto v mojom vnútri?
Nepotrebujem, aby ma tam niekto pohladil, či zahrial.
Stačí, keď budem vedieť, že tam ešte niekto chce byť.

V prázdnote by nemal byť problém existovať.
Je tam voľno? Ako tam je?
S každým krokom, ktorým odchádzaš chabnem viac.

Naučil som sa lietať a je to nádherné, celou dušou som preč.
Poznal som to čo som nevedel a chýbalo mi to.
Načo som sa učil lietať? Teraz nemám kam a za kým.
Je niekto na mojich cestách, kto kríži mi plány?

Bol som rád, že počujem všetko čo mi povieš.
Teraz som rád, keď počujem aspoň dve tretiny i keď rozdielne.
Je tu niekto? Niekoho počujem.
Vychádza to z dymu, relaxujem. Ruky mám tak slabé,
celé telo sa mi pred očami vzďaľuje.

Prečo sa mi rozkladá koža? V perifériách vidím tiene.
Priestor sa vlní, cítim z neho energiu a začína tu byť tesno.
Prosím rýchlo ma naložte do pohrebného auto, neviem koľko vydržím.
Rýchlo ma pochovajte, zahádžte kopou hliny, kým som v celku.

Cítim v sebe všetky tvoje staré pocity.
Viem, že som šťastný, lebo dúfam, že ich už nemáš.

Z gauča voniam tvoj pach, ktorý si tam zanechala z potu.
Zmiešaný s mojím, a obdobím, ktoré sa raz vráti ako nové.
Čiastočky kože, ktoré vdychujem, čiastočky kože, čo sa mi zadierajú do pľúc.
Sliny prenikli do žalúdka, nechcem ich dostať von.
Slastne ich presúvam na jazyk a znova dnu.

Mesiac stojí kúsok odo mňa, viem že sa mi podobá, chcem ho pohladiť.
Márne sa snažím ho objať, pretože je väčší ako som čakal.
Stále sa mu viac podobám, a vrásky mi odhaľuje tiež slnko.

Možno sa raz stretneme v slnečnom daždi.
Usmejeme sa očami, vlaha zmáča mi vlasy.

Pocit a vízia

Cítievaš niekedy vibrácie z vnútra?
Keď máš tak silný a neovládateľný pocit.
Voda ťa kľudne unáša a je ti príjemne.
Nie teplá, nie studená, hladí ťa.

Mal som víziu minulosti, bola príjemná,
a aj bolela.
Usmial som sa a tešil sa z nej.
Bolo dobre, bolo zle,
bude lepšie.

Žlč sa mi dnes nedvihla,
až priveľmi pokojný na tú situáciu.
Akoby som bol oťapený a nevnímal.
Len som čakal na električku.

Budem taký, budem onaký,
ale stále lepší pre seba.
Čo na tom, že si sa usmiala,
a ja nie.
Šokovalo ma, že želal som si to.

Vidím krásny dom a vyberám posteľ,
čo doň dám, poteším sa, užijem si to.
Bude v strede steny v prítmí,
sviečkami osvetlená.
Kovová konštrukcia bude robiť prekrásne tiene,
mihotajúce sa na stenách, strope.
Bude mäkká, dobre hrejivá.
Vystretý na nej budem,
snívať a hrať sa s duchmi.

Vôňa dymu Orientu, či myrhy.
Plnými nádychmi si ju budem užívať.
Za oknom najlepší pokoj,
cez strechu budem vidieť von.
Na mesiac sa usmejem a pomyslím si na kométu
s chvostom mojich želaní.
Hviezdy budú na mňa žmurkať,
a pohľad z umelej družice bude
nádherná fotka.
Zapamätaj si ten okamih.

Kedysi citlivá duša, potom ju napadla nenávisť,
teraz hreje samú seba a smeje sa z radosti.
Viem, že si tu, vytvoril som ťa,
prianím.

Nechcem od teba, aby si ma spasila,
teraz už nie, teraz to chcem sám
od seba, pre teba.
Darujem ti jediné, čo sa nedá kúpiť,
darujem ti seba.

Ostrov zmätený zábavou

Tvoje zmietajúce sa telo,
ako tancujúci motýľ
vznáša sa nado mnou,
padá popred oči.

Počujem ten zvuk,
celou dušou mi znie.
Do pomalého tranzu prechádzam.
Teším sa z toho rozrušenia.

Len tak som si chodil
neviem ako, neviem prečo,
spomenul som si na Teba,
tabak mal hneď sladšiu chuť.

Hudba mi pomaly nič nevraví,
stala sa súčasťou života.
Mohol som ťa milovať,
viac keď som mal,
a dalo sa,
Mea culpa....

...teraz si ťa len maľujem...

Skrútilo by ti črevá
od toho vzrušenia.
Vibrácie cez telo
preniknú, teda vniknú a odídu,
zanechajú však emócie.

Pomaly, ale isto
niečo sa stáva frázou,
iné zvykom.
Žiaľ straším úsmevom.

...pivo a slnko...

Hráš sa a berieš to.
Nenarodil sa človek,
preto aby premýšľal.
Radšej by som chcel byť zvieraťom.
Nesmelo by byť hocijaké.
Len také, ktoré cit neprežíva.
Primitívne jednoduché.
Nuž spomínam si na ich
tváre, ktoré ukazujú city.
Stačí byť len pozorný.
Ty si si ju niekedy zaslúžila.
Málo si dostala?

Pozerám sa,
niekde sú schody hore,
inde dole.
Nikto nevie,
ktoré sú lepšie.
Každé vedú niekam.

Prečo by mali byť len dve cesty?
Času je málo na to
vyskúšať všetky.
Najradšej zahodiť život, pretože
nedá sa skúsiť všetko.

...život má len jednu možnosť...

Zväčša sa stáva, že väčšina
vraví o tom istom.
Ľúbim ťa, neznášam ťa.
Ktoré sú (naj)väčšie emócie???

Niekto niekedy nemusí chápať,
stačí to prežiť.
Keď chceš prežiť,
nesmieš umrieť.

Toľko krásnych,
ale iba tiel.
Čo s nimi budeš robiť?
Neviem.
Keď mám byť aký som.
NIČ.

Nechápem a neviem čo.
Myšlienky sú tak rýchle.
podvedome píšem
ypsilon
z veľmi dlho
klesajúcou čiarou
na dol, na spod
možno aj nižšie.

Ľudia všade.
Poznám ich?
Nie.
Krásne, že ich nepoznám.
Chcem ich spoznať?
Nie.

Hudba hraje...
nerozumiem jej...
Som divný?
Nie!

Zlá odpoveď.
Každý je iný a tým divný.

Uvedomiť si je základ.
Myšlienky lietajú len tak.

Zlomená ruka,
len ďalší šrám.

Všetci by si mali pestovať
šialenosť.
Je to ľahké,
každý je predsa šialený.
Tak prečo pestovať?

Prečo si sa neodzvala?
Aby ma to potešilo?
Čo ak si pomyslím.
Aby ma to nebolelo.

Na prekrásnej ceste,
na úpätí možností,
s vypätím síl,
vieš že treba žiť.

Na rozhraní,
v podzemí,
na svete,
zhorený.

Len tak sex?
Dal by som si.
Je to iné,
oslobodzujúce.

Svár?
Urovnaj ho!

Keby som mohol,
tak by bol sex,
strašne emotívny.
Nevedela by si si
ani len predstaviť.
Ani len hanbu nepociťujem.
Tí ľudia mi nerozumejú,
to je tak fantastické.

Včera v noci
počúval som
orgazmus.
Predstieraný?
Či zmyselný?

Bola by si tu,
zbláznila by si sa.
Dobre, že tu nie si?
Nemyslím.

Zavrel by som ťa.
Zviazal by som ťa.
Nezomrela by si.
Ožila by si.

Sedia oproti mne.
Som rád?
Ani nie.
Nevysvetlím im prečo.
Načo?

Hudba hraje.
Ešte päť dní.
Možno šesť.
Potom snáď zomriem.

Gotika.
Smrť.
Krásne myšlienky raja.
Smrť je raj?

Zajtra snáď budem.
Účastnil som sa guinessovho rekordu.
Budem živý na vždy?

In vino veritas!
Poznám ju.
Nepoznám ju.
Ži a ja budem žiť.

Interpunkcia je super.
Nebudem ju používať!
Za chvíľu vypnem.

Nerozumiem tomu.
Nerozumiem nikomu.
Nerozumejú len oni mne?

Úsmev, krása, zábava.
Miluješ ju?

Keby som išiel po ulici,
možno v stredu,
uvidel by som dážďovku,
pomyslel by som si na niečo.

Mohol by byť piatok.
V sobotu by som spal.
Zobudila by si sa vedľa???

Predvčerom bolo dobre.
Zatancujeme si?

Zajtra založím sektu.
Už dlho vyznávam chaos.
Organizujem ho,
do útržkov skladám.
Pozajtra sa narodím.

Budeme vyznávať agresiu?
Pred troma dňami to začnem.

Budem si užívať elektrinu.
Veď prečo nie?

O päť rokov
budem starší.
Snáď to neoľutujem,
že to neboli len tri.

Štvrtým rokom sa začnem zobúdzať.
Dúfam, že počas toho nezomriem.

Ulica bola prázdna.
Stretol som tam vidinu.
Dobre sme sa pobavili.
Šli sme ku mne a užili si.

Nastúp do taxíka.
Máš na to sedem minút.
Bolo dobre...
Stihol som to.

Keď ma budete hľadať.
Zadumajte sa.
Keď ma budete hľadať.
Možno som doma.
Môžem ležať v zvratkoch môjho tela,
v krvi pote.
Keď sa o mňa oprieš,
nezomrieš.
Pritúľ sa.

Si späť,
si mŕtvy.
Zabijem ťa.
Nevnímaj, iba spomínaj.
Len tak zabúdaj.

V noci bolo dobre.
Zobudila ťa hrozná horúčava.
Zaspala si v hluku.
Ráno nebolo ticho.
Ešte že bola voda.

Zas sa zobudím dnes,
včerajšok som zabudol.
Veľkú vzdialenosť som prekonal.
Zase som doma.

Zisti ako to funguje.
Je to veľké.
Na ceste,
do polozvratkov.

Keby som ťa mal opísať,
nevedel by som nájsť
dostatok slov.
Cez dym by som sa pozeral.
Nechcel by som rozmýšľať.

Noc bude skvostná.
Ráno ťažko namáhavé.
Cez okno sa pozriem.
Budem ťa dúfať v odraze.
Zatancujeme si.

...doma...

Anjelská hlúposť

Chcem byť ten anjel,
čo rozbije ti dušu.
Čistý a biely, s krídlami,
ktoré lietajú v nebesiach.
Želám si byť ten,
čo ti dušu zničí dokonale.

"Prepáč, ale Tebe sa to nepodarí.
Si mi ľahostajný presne ako tvoj zánik."

Chcem byť tvoj anjel zániku.
Ten čo skončí zlé aj dobré.
Nezáleží mi na Tebe.
Mne to spraví dobre.

"Mne to nespraví neviem čo,
ale preto, že to nepoznám,
a si mi ľahostajný,
je mi ľahostajný aj tvoj zánik."

Sex a prázdny sex

Chcem sex.
Musí byť nezáväzný a besný.
S niekým koho poznám,
ale milujem ho.

On, či ona nepozná mňa,
a ja nepoznám ju či jeho?

Chcem sex, taký aký som mal,
len spomienka sa stratila,
alebo ostala v mojom úde?

Chcem milovať?
Použiť pri tom telo a či dušu?

Na konci chcem zistiť,
či to stálo za to semeno.

Chcem sex?

Neviem... . . .

Načo uvažovať o tom,
čo sa dá splniť pudom?

Prečo zmáčať papier slzou, semenom, krvou,
hoci ho nikomu neodovzdáš?

Zároveň by som si upiekol chleba.

No musí mi obtrieť podnebie, ďasná,
ale bolo by krásne keby mi zlomil zub.

Milujem sa perfektne.
Hoci len s Tebou.

Posielam ti bozk.
Snáď ti pristane na klitoris.

Aká jednoduchá predohra.
A zároveň klamem.

Nenávidím sex.
Čistý sex je tak hnusný.
Je mi zle z tej čistoty a obyčajnosti,
ma len napína.

Nechcem vidieť svoje zvratky.
Stačí, že vidím svoje vnútornosti,
krvavé a obliate vodou.

Asi by bolo krásne vysušiť ma.
Ostane pár kostí,
nechtov,
a možno vlasov.

A čistá prázdnota...

Lúč nevidno cez kvietok

Skrze kvietok lúč vzal ma nazad.

Otoč ma a pozeraj do prázdna.
Podrž si pamäti, nechci nič nové.
Zaspi s tým, čo bolo, ale nebuď lenivý.

Odvahu nemáš, presne ako sochár,
ktorý vytvoril strnulosť,
ale nedokázal zachytiť
práve tvoj zármutok.

Otočte ma a zistite kde je radosť
s tvárou skrúšenosti.

Nerobte to len preto aby sa Vám to nepáčilo.
Možno sa zajtra na Vás usmejem,
ale len preto aby ste vedeli,
že sa ma nemáte pýtať,
na to čo ma trápi.

Zaveste mi na krk obojok a ja Vám budem verný,
hoci dieťa by sa nemuselo mať lepšie.

Spomeňte si na útok vykonaný voči Vám,
ale spomeňte si aj na to ako ste sa bránili.

Ste si istý, že ste sa obrnili správne?

Chladom je možno získať veľa,
vymeniť za to svoju hrejivú radosť života?

Mrcha

Spomínaš na to aká si?
Myslíš niekedy na spomienky.
Hlavu do dlaní vkladáš.
Prečo stále myslíš?
Aspoň občas skús snívať.

Stáva sa to každému, že občas myslím na smrť.

Buď šťastná a buď volná.
Uvolni svoje city.
Buď hnusná a buď hlúpa.
Uvolni všetko z hlavy.
Buď ostrá ako britva.
Urež si kúsok zo smrti.

Myslíš na to, že nie si zlá.
A pritom si len mrcha.
Od všetkého stále prchá.
Utri si slzy do sucha.
Suka!

Stáva sa to každému.
Niekedy myslím na smrť.


Buď šťastná a buď voľná.
Vyprázdni svoje city.
Buď hlúpa a buď hnusná.
Vyprázdni všetko z hlavy.

Život z novu

Daj si, len si daj.
Poteš sa, uvidíš raj.
Choď až na kraj.
Hranice zábavy a závady.
Snáď ti to nevadí.
Hlavné je, že ťa to baví.
Všetko pre zábavu.

Dám ti mesiac, ten má krajšiu farbu.
Zobuď sa slnko.
Slnko znamená radosť.
Radosť unavuje a smútok deptá.
V depresií byť nečinný, a bez únav.

Všetko pre to, že som. Všetko kvôli Tebe.

Máš záhradu plnú šedých ruží.
Chyť ich a zafarb.
Vypi si život až na dno síl,
ktoré snáď ešte máš.

Ťažko sa dýcha, lebo dýchaš smrad.
Ja som sloboda, tak vyzliekaj sa!
Nikdy už neuvidíš viac.
Ja som to čo nikdy nepoviem.
Domýšľaj si, sni, snívaj!
Skreslený pohľad maj,
veď cez hmlu nevidíš.
Bezo mňa si slepá a ja to vidím.
Tak never mi, a nebudeš šťastná.
Zabráň šťastiu a ja ťa nevyčerpám.

Kto je živší?

Zmeň svoj život znova,
zabudni kde máš hlavu.
Zatancuj si znova.
Zmeň svoj život.
Zabudni na všetko, sklam sa,
znovu a znova.

Zmeň svoj život znova.
A jebni mi prosím.

Vnútro

Stojím v bledej miestnosti a oblieva ma hnusný, sladký a teplý pot.
Otvorom nado mnou sem prúdi teplo a nechutný smrad.

Zo všetkého len napína, v prázdnom tele len žlč a krv so zbytkom kyselín.
Šialené...
Raz svetlo, a potom zrazu tma.

Blik. Blik.

Nemeria to čas, hnusne nepravidelne to bliká.
Bez oddychu. Stále musím stáť.
Zo stien raz za čas ide mráz.
A ja stojím.
Zo zeme raz za čas vyšľahne plameň.
Stoj! Stoj! Stoj!
Na tom jednom mieste pod výlevkou.
Smäd. Smäd. Smäd!
A len hnusne horká a vrelá voda ma raz za čas obleje.
Smrad! Smrad! Smrad.
Veje na mňa cez ten divný otvor, a mňa napína.

Ale teraz je už dosť dlho kľud.

Ako je to možné? Pomaly v stoji zaspávam.
Až zrazu počujem nejaký hrmot a strhne ma.

Z tej hnusnej diery nado mnou niečo asi padá.
Čakám.
Fuj, už to cítim, je to krv a vnútornosti.
Všetok grc sveta.
Slepé črevo v ústach, cítim tú pachuť.

A náhle si uvedomujem, že to všetko je moje vnútro.

Fialový mor v žilách

Tam hlboko v žilách lieta fialový mor.
V svojich útrobách cítiš sa ohrozený.

Pozri sa na mňa ako na iného človeka.
Osobu zlú a dobrú, osobu ktorú ešte nepoznáš.
Hoď za hlavu všetko dobré i zlé.
Zobuď ma keď budeš chcieť vidieť.
Pozri svet je už iný, triezvy.
Šťastne dobrý a hrozne zlý.
Ľudia sú skazený a intolerantný.
Záleži len na tom ako to vezmeš a prijmeš.
Šťastie máš ak ho správne prijmeš.
Krivdu máš iba ak ju v zlom prijmeš.
Zle sa máš ak sa zle pozeráš.
A aj v zlom môžeš mať radosť.

Tam hlboko vo vnútri sa farbám vyznáš.
V svojich žilách cítiš teplo šťastia.

Rozklad čiernych očí

Čierne očká navždy chceš mať.
Všetko rovnakou farbou vnímať.

Nemáš myseľ, ušiel ti zmysel.
Máš voľno, každý nápad ti ušiel.

Cigaretka horí, v ušiach zvoní,
pivné bublinky praskajú vo vzduchu.

S kým rád kráčaš z kopca?
S kým rád skáčeš z mosta?
S kým rád hádžeš sa do dier?
S tým rád možno aj zomriem.

Vizitka horí, zelený popol valí.
Oči slzia v povetrí chladnom.
Žiara zhasína na vôkol.

Budeš bitý, keď budeš spitý.
Budeš sa mlátiť, hádzať o zem.
Cesty pred tebou vyrastať budú.
Klamať budeš, klamaný budeš.
Budeš, budeš, budeš
horieť v plameňoch.
Horieť, horieť!

Žiara ťa páliť bude.
Čierne oči máš navždy.
Skalia sa, skazia sa.
Slepý budeš, budeš horieť.

Účet prosím, zaplatím ti život.
Neuveriteľné zobudiť sa ráno.

Melanchólia vlieva sa do žíl.
Mizantropia prejavuje sa navonok.
Nostalgia vír robí v hlave.
Spláchni do seba všetko nepodstatné.

Pivo, víno, rum, vodka a káva.
Pijem piješ, piť budem.
Celý život prepijem.

Rozpijem, zapijem, opijem, pijem, pijem, jem
Koniec grcať budem,
budem, budeš, až zomrieš.

Hnus, hniloba a plesne!
Rozpadáš sa pod rukami,
rozkladáš sa v hlave.

Nepochopené cesty úprimného šialenstva

Všetkého čo máš sa bez problémov vzdáš.
Necháš za sebou radosť, stres i strach.
Kľudne si zo svojho sveta odchádzaš.
Cítiš na lícach z očí slaný zápach.
Zmáčaš sa slaným roztokom sĺz.
Ubitý, strhaný vraciaš sa nazad.

Stále ten istý okraj kruhu pohára.
Najprv naplň potom uži do prázdna.

A až sa raz preleje,
všetko z teba vyleje.

Riešiť problémy cielene je vznešené.
Stretni, poteš, popleť, vyrieš a vzdiaľ sa.
Vydávať sa bez obáv na cesty šialené.
Podrž, vykonaj, premáhaj a staraj sa.

Otráv okolie šialenstvom choď až na vrchol,
choď až za vrchol a prekroč ho až na dol.

Zlámané ruže

Polámať za hrsť ruží na to odvahu mám.
Rozlúčiť sa zo všetkým, všetko ukludniť.

Upratané srdce v chronologickom poradí.

Čas narobené šrámy zahľadí.
Samota bude vykúpením.

Prechádzka s neľútostným triedením.
Ťažká hlava do zeme hľadí,
zima horko ochladí.
Spomienky rozbehnuté do všetkých orgánov.
Zabíja ma tlkot vo vnútri útrob.

Šľap dokola, dookola, rozhliadaj, rozjímaj.
Ukludni krv, tlačí ti do hlavy!
Zavri žily nenechávaj vytiecť ten pocit.
Úžasný raj máš pred očami,
jazyk prilepený na podnebí.

Smútok neukladaj do dlaní.

Čiara života sa preťala, a žijú obaja.
Sám rád stratený v tme, aj naveky.
Je to moje želanie, nech naj každý zabudne.
Nech na mňa každý zabudne.
Nech najradšej každý zabudne.

Pálivá ilúzia

Aké by to bolo? V myšlienkach to cítim príjemné a skvelé. Hreje ma to a zároveň dráždi. Och! Tie predstavy, krásne a nie len tak maľované.

V hlave si predstavujem chvíle, keď všetko je príjemné a krásne. Také aké by som si vytvoril a aké by som si rád splnil. A možno aké by som rád splnil niekomu, pretože pre mňa sú nádherné. Štípu ma v celom tele. Ako prikladám dlaň na tvoju tvár a cítim tvoje teplo. A i tak si pri tom všetkom želám, aby si bola meravá, hoci mám rád keď si veselá a k tomu aj neposedná, proste a jednoducho plná života a energie, emócií. Presne tak ako moja ruka vrelo hladí tvoju tvár a prechádza ti vo vlasoch prstami ako v najjemnejších vláknach, ktoré majú svoje vlastné čaro. Och tie tvoje vlásky, v postate nepoddajné, priečiace sa a tak hravo živé. Cítim ako sa po nich skĺzavam a padám v nedohľadne, letím špirálovito stále hlbšie a hlbšie, a pritom stále viac padám v tebe. Keby som ten pocit vedel mať stále. Neviem či by mi ešte niečo niekedy chýbalo.

Ako si tak hladím tvoje vlasy, pretože ty mi to dovolíš, a dúfam že sa ti to páči, myseľ mi ovláda ruku, ktorá slastne prechádza po tvojej šiji. Po tvojom krku, kde máš schovanú a najviac prístupnú tepnu, ktorá zásobuje tvoje telo novou stále viac teplou krvou. Cítim na nej tep. A dokonca aj vidím ako sa v určitom mieste nadvihuje. Najradšej by som sa k tomu miestu prisal. Jazykom sa ho tak rád dotkol, aby som to cítil akoby z iných vnemov a sfér. Pritom by som sa mohol znova prejsť rukou po tvojej labutej šiji. Už sám na sebe cítim ako sa mi zvyšuje teplota, ako v mojich žilách, ale aj žilkách všetko začína vrieť. Cítim to aj na končekoch prstov, ako sa pomaly pulz natláča aj do nich. Ako všetko vo mne pulzuje. Začínam si pomaly uvedomovať, že mám pocit ako keď za chvíľu odpadnem.

Ako mi tak prechádzajú prsty po tvojich pleciach a túžia sa dotýkať stále väčšej časti tvojho tela, ktoré by som už, už najradšej videl nahé, musím sa ukľudniť aspoň jedným malým skôr letmým bozkom na tvojom čele. Ale to som nemal, pretože teraz aj pery chcú viacej a viacej.

Keby som mohol tak uhasiť ich smäd, keby si tak aspoň na chvíľu chladila. Z radosťou by som ta bozkal po celej tvári, ale to by som sa už neovládal, preto len tak letmo, veď niet sa kam hnať, veď mne sa páči aj toto. Prechádzať sa ti prstami po šiji, na rameno a späť, a zas. Keby mi to tak nerobilo dobre, keby to nebolo také vzrušujúce a zároveň ukludňujúce. Prečo potom, ale začínam mať v sebe taký nedočkavý neklud. Tak veľmi ma to vše núti rozopnúť ti gombíky na blúzke, a pekne pomalinky. Tak aby som si každý jeden stihol vychutnať. Aby každý jeden odkryl len kúsoček, tej hladkej pokožky, a tak aby som cítil postupne stále viac z tvojho tela, stále viac a viac. Ach, prečo sa cítim byť taký nenásytný? Ale na druhú stranu mi to vôbec nevadí. Je to naozaj príjemný pocit. Tá jemnosť, tá vôňa. Najradšj by som si do teba zahryzol.

Začínam byť besný ako nejaká šelma, čo už hodnú dobu nedostala surového a ešte teplého mäsa. A teraz čaká čo prinesie osud nejakého nešťastníka, čo sa mu obetuje a nasýti ho. Čakám ako keby som sa nevedel spamätať z celej situácie, ale pritom si uvedomujem, že sa mi to čakanie celom páči.

Nuž si nádherná, už teraz cítim tvoje ženské telo, teplý dych, a ako ho prerušuješ. Ani nechcem radšej vedieť čo si myslíš. Už sa pomaly začínam cítiť nedočkavo. Rukou ti prechádzam po pleci a po častiach ti odkrývam pokožku, čo je ukrytá blúzkou, taktiež veľmi jemnou, a tmavou, vyvoláva to prenádherný kontrast s tvojou pletou a ja lepšie vidím ako sa ukazuje to čo bolo ukryté. Pomaly po pleci skĺzava ti blúzka a ja čakám čo pocítim ďalej. Už je tak na pol ceste dole len bradavka drží ju na tebe a ja vychutnávam si ten pohľad, čo mi hladí dušu. Je to celé ako ešte celkom neokresaný šperk a ja klenotníkom, čo sa snaží odhaliť krásu úplnú, tam kde je to len na polceste. Tá kľúčna kosť, stojí za tak veľa, že ju pre mňa treba zvlhčiť bozkom. Nech len nepadá tá blúzka, ešte chvíľočku nech sa môžem hrať. To sa nedá vydržať, ten zmätok ten zhon v takomto pokoji v tichu, kde nič neruší, tam kde som sám s tebou, tam kde sa venujem len tebe. Nehorázne ma vzrušuješ, hoci nič nerobíš. Začínam sa mýliť sám.

Božská to chvíľa, už skĺzla blúzka a odhalila tvoj prs. Taký nádherný oblý, prirodzený, a zakončený rostomilou bradavkou. Som úplne užasnutý, ani neviem ako ale musel som sa dotknúť, tak strašne lákavé to bolo. Asi by bol hriech odolať, nepohladiť a nepomazliť sa s ním. Keby som to nespravil asi by som si to nikdy neodpustil, a ani by som si nechcel odpustiť. Tak príjemný dotyk taká energia a rozkoš. Akoby mi až v hrdle vyschlo, ale zvlažím si aspoň pery na tvojich, ktorými stále prudšie prechádza vzduch. Jazykom po krku ti prejsť. A ďalej a ďalej, až k tej bradavke, akoby som bol malým dieťaťom čo potrebuje priložiť si všetko k ústam a skúsiť sať, vlastne ani neviem prečo, je to taký krásny živočíšny pud. Príjemný, a tá chuť. Tá božia chuť.

Ako sa tak skláňam v rozkoši z toho pocitu ruka mi stále viac padá a prechádza cez tvoj bok, tou krivkou, ktorú na chlapoch netreba hľadať. Už akoby som ani nevládal, stále viac ma niečo kladie k tvojim nohám a ja sa tomu zdráham, že aspoň ešte chvíľu, aspoň ešte jeden bozk, je jedno kam, na šiju, na kľúčnu kosť, na pery, ale už nedá sa len jazykom kĺžem sa po tvojom tele, cez pupoček, stále hlbšie a hlbšie. Skúšam sa ťa pridržať rukami oblapávam ťa, ale márne, padám, dole k tvojim nohám ešte aspoň zadoček pohladil som.

A tak sa prebúdzam. Unavený a spotený. Čiastočne nabažený ilúziou. Čakám na ďalšiu a dúfam, že raz bude realitou.

Medzi dušou a telom

Pár krôčikov od záhrobia prebúdzam sa,
tvárou otočený na chladnú dlážku hriatu mojou krvou.
Ten hrejivý pocit nevedomia, sladké nič.

Duša čo lietala radostná naokolo, vrátila sa k telu.
Chvíľu sme sa rozprávali, a viem to za oboch,
jednoducho duša patrí k telu.

Telíčko, ležalo si tam tak bezvládne.
Ja som sa tešila, bolo to krásne prevratné.

Len tak tam byť, nie ako ty,
keď si tam ležalo v tej tmavočervenej brečke zmiešanej s prachom.
Videla som to čo ty nikdy neuzrieš, nádhery,
skutočné emócie a prejavy ľudí.

Dokonca ma to aj tešilo ako sa tak na teba pozerala.
Z úsmevom si vravela:"Tak, tu máš, teraz trp aj ty!"
Presne tak ako ty, telo chabé, si mne doprialo každú ranu,
ba dokonca i viac ráz si otvorenú.
Keby si tam ale neležalo tak veľavravne, zúfalo a symbolicky.
Možno si už dúfalo v koniec, ale to by som ťa nesmela poznať.

Neviem, či čert to z teba hovoril:
"Choď a presvedč sa sama, či je to skutočná a neobmedzujúca voľnosť bez mňa."

Kiež by som to neskúsila a nezistila vtedy.
Potvora, všade kam som priletela a nejako sa prejavovala,
len hlucho a zahľadene do seba každý konal.

Sakra, bez teba som len polovička.
I ty poloskapacina si mal stále viac pozornosti.
Nie že nenávidím ťa, za tie všetky šrámy na mne,
ale skúsme to ešte raz.

Bol si tam tak odporný a krásny,
hlave si už len tak nekonal, a iba ležal.

Mala som silu, vlastnú vôľu,
ale bez teba tu ešte nechcem ostať.
Budem tvoja verná polovička.

Pár krôčikov od záhrobia, zobúdzam sa,
tvárou otočený na chladnú dlážku hriatu mojou krvou.
Z hrejivým pocitom po tichom rozhovore z mojou dušou.

Film v pamäti

Obrázky kreslia sa mi v hlave.
Rukami sa snažím načrtnuť si krásy,
ale idú zo mňa len slová,
čmáram ich ako zhon emócií.

Zaujímavé pocity. Chcem ich zapísať,
len keby to nebolo také ťažké.

Mám obrázky, spomienky v hlave.
Nie je to ako film má to v sebe viacej.
A len ja tomu rozumiem.

Preč, preč veď tu nik nie je.

Hlavne, že mám obrázky,
sú krásne,
kontrastne spajajú bolesti a radosti.

A nie je to len film.
Premietajú sa stále.
A neklamem...

Lepkavá vôňa

Dnes ako každý deň, po ťažkej noci prepotenej snami,
vstal som a šiel si spláchnuť krvavý pot z ochablého tela.

Voda moja milá objíma, hladí ma a uteká odomňa.

V rukách mydlo, čo mi ťa vôňou pripomína.
V rukách čo ťa hľadili po Tvojom tele pri zmývaní.

Ruky s tým mydlom po Tebe krásne kĺzali,
a celé to voňalo vášňou.

Zas a znova, kĺzajúce ruky a vôňa.

I keď teraz hľadím sám seba, robím to s láskou,
ako keď som umýval Teba.

Tá slať pri tom. Ten pocit a pôžitok. Objímať ťa.

Spomienky na spotené telo,
ktoré lepilo nás dokopy,
a niekedy až šialene chránilo pred chladom.

Teraz ho zmývam, lebo sa chcem očistiť a pripomenúť si.

Tú nadhernú slať.

Cítim ako voniaš, spomínam ako lepíš...

Časový sebaklam

Smútok padol do mojej duši,
netrpezlivosť tlačí mi slzy.
Nedočkavosť hrozne mučí,
verš mi do hlavy slová hučí.
Tvoja nevšímavosť ma na srdce búši.
Čakajúc radosť tvoju darovanú,
na podnet nesmierne očakávanú.
Čas vlečie sa hore kopcom,
no cnenie sa ním dole valí.
Dočkal som, ale iba melanchóliu,
ktorú si poslala na svoj záskok.
Neboj sa neostal som sklamaný,
lež sám sebou oklamaný.
Nesmúť teraz preto aj ty,
lebo ma to zachváti, ako ty.
Ty, len ty, bola si v mojom srdci,
ale aj v ňom na večnosť ostaneš.
Nebola to nedočkavosť,
Lež sebaklam.

Divné ráno

V absolútnej temnej tichosti,
vychutnávali svoje nežnosti.

Zbehlo sa to veľmi rýchlo,
niečo nami teraz pretieklo.

Zbabelo som sa stiahol,
asi sa veľmi zľakol.

Zarazila si sa okamžite,
strach na teba tiež padol.

Nevediac čo sa to stalo,
úplne mlčiac sa zaspávalo.

Ráno bolo ako v hrobe,
netušiaci o tvojej podobe.

Smrteľne vystrašený,
ku deju pripútaný.

Skončili sme to tak náhle.
Stane sa, a bude nenávratné.

Krkolomná cesta zábavy a lásky?

Prvýkrát ťa vidím a máš zábavný smiech,
pohár pri tváry.

Ruža v ruke a krásny úsmev žiari,
možno sa ti niečo podarí.

Hustý dym a skalené oči,
prihlúply úsmev sa zjaví.

Ihla v ruke a únavný smiech,
v mojich očiach sa slza zjaví.

Bola som si istá, že moja myseľ nebola vtedy hmlistá.
Bola som si istá, že aj tvoja myseľ ostane čistá.

Oči

Iba ty vieš čo v očiach nosíš
(tak kto to pochopí)
Prečítaj ich snáď sa pochopíš
Ako vyznať sa v nich keď ich uvidíš

Krémové nebo, vysnívaná zem
Všade krásne sa usmievajúce tváre
Všetky sú z temnout vynárajúce
Jeden znudený deň, iná pieseň
Každú jeseň, myslíš na pleseň
Zhubná životná báseň
Dlhá, krivá čiara životom
Problémy nečakajú za plotom

Radiátor teplo poslal, na okne sneh neostal
Vidíš aj teplo je zhubné
Slnko trávu suší, krv v žilách hučí
Vidíš aj teplo mučí
Vypálené oči neónkovým svetlom
Vidíš aj svetlo spáli

Oči chlad schladí
Krv chlad schladí
Sneh chlad schladí, zachráni

Tak nechaj nech ťa niečo zraní
Tak nechaj nech ťa niečo Schladí

S kým vychádzať?

Nemôžeš vychádzať s každým, lebo ostaneš sám.
Nemôžeš vychádzať s každým, lebo ich nepoznáš.
Nemôžeš vychádzať s každým, lebo ich bude priveľa.

Nemôžeš sa schádzať s každým, pretože každý každého nemá rád.

Behaj po svete a zhášaj plamene nádeje.

Nemôžeš vychádzať s každým, lebo nemáš čas.

Niečo málo o letoch v živote

Naučte sa lietať, aby ste spadli. Znela by jedna najlepšia rada, ktorú by ľudia mali podávať ďalej. Prirovnania letov sa nedajú ani zrátať, majú toľko významov, a každý si môže vybrať, kde a ako by rád lietal. Preletieť životom krásnym letom, perfektne neohrozený pádom. Strašná to blbosť. Unášať sa povetrím, ale poprípade bahnom. Let dole, napiť sa a zas hore a hľadať kam si to zas namieriť. Čo tak stále byť v povetrí vyprahnutý a sám? V tme, či počas jasného dňa, v daždi, alebo len tak proti slnku, čo každý deň zapadá. Čo aby som lietal ako včielka, usilovná a naplnená svojim cieľom, po lúke plnej kvetom. Prečo by som nelietal ako orol, s tým že sa musím nejako udržať pri živote a na niečo sa spustiť, hoci zmariť život, ale tak dravosť, hnusnú pláň, na ktorej rastú akurát tak kaktusy, poprípade by som bol orol skalný a videl skoro stále len skaly a lúky. Možno by som mohol byť lietadlom a pomáhal prepravovať ľudí, či ich veci, či hoci čo iné, prípadne padnúť a kadečo zničiť, zabiť. Kto by ste chceli lietať? Kto by ste chceli ako lietať? Kto by ste chceli kde lietať. Ja by som rád lietal v obkolesení kvetov, ale nie ako včielka, ale len ako duša, neviditeľná a predsa len svetlá. Možno by som rád posadil na slnečnicu a nechal sa ňou ovládať, lebo ona vie kde je svetlo a teplo, a vie sa aj skloniť, s akousi úctou pred tmou.

Kvet sĺz

Neviem ako mi to skrslo v hlave
pár myšlienok, krokov zabudnutých
v tráve...
Neviem ako som prišiel kedy ma kto vyhnal
pár spomienok, kríkov prebodnutých
v hlave...
Možno som len blúznil v stave
pár kúskov, útržkov zahodených
v klame...

Kde je kvet čo včera mi vädol v dlani
Kde je svet čo včera ma veľmi bavil

Neviem ako sa to zvrtlo práve
pár sĺz vyronil, na mieste
v tráve...
Neviem ako sa svet otočil náhle
pár zmätených slov, všetko márne
v hlave...
Možno som zmätený stále
pár súst omáčky skazenej márne
v klame

Kde je kvet čo včera ožil vo mne
Kde je svet čo včera oživiť chcel
ale márne...

Spinká

Sladko spinkáš.
Rukou snažíš sa teplo dlaňami nachytať?
Sladko odpočívaš.
Rukou viečka ti zatváram.
Sladko snívaš.
Rukami ťa do truhli vkladám.

O čom asi tak teraz snívaš.
O teplej krajine, o teplých rukách?

Krásne ležíš.
Rukami tak pohladiť ťa?
Krásne stočená, do klbíčka.
Rukami tak roztočiť ťa.
Krásne uvoľnená.
Rukami ťa do truhli vkladať.

Kde asi tak teraz ležíš?
Na teplej pláži, či inde v diali.

Život, či sopeľ

Páchne to tu vodou
na frekvencií posielaš odkaz
blúdis po známych cestách
chytáš staré pocity stratené v čase

Vezmem ťa do minulusti
prinesiem ti starosti
všetko o nás niekde v dávne.

Smrdí to tu ľudmi
na zástavke, kde sa všetci ponáhľajú
bežíš v strachu po neznáme
skáčeš v čase po stratených lúkach

Najradšej ťa mám keď sa mi nedarí,a sám som najštastnejší,
pretože sa viem tešiť sám.

Pretože ťa mám, ale márne
padneš sám do diery,
a to sa iba bojíš byť sám
pretože ťa tak rád pobozkám

Cítim sa dobre v tvojom objatí chladnom,
tvoje telo mi nerobilo lepšie
Voňiam chlad, lebo ten páchne hnilím lístim
zmiešam hlučné ticho, i tak počuť všetko,
ako keď niekde smrkám ....

Červ v hlave

Je zima a ty voláš po teple
ešte raz by si si vzal drogu
Ten červ ti križuje hlavu.

Voláš naň a žiadaš jazdu
kričíš dosť a ideš ďalej
červ ťa sprevádza v prázdne

Je hlava v hlave cítiš to stále
ešte máš ten pocit v páde
červ križuje ti v hlave

Kráčaš prázdnou ulicou sám
kričíš do okien, robíjaš ticho
Vypnite tiene v hale....

Je pravda, že je stále čo povedať
nemáš pilulky rozsypané v káve?
červ križuje ti v hlave
cítiš ten pocit pri páde

Je to ako hlava v hlave ....

Až po smrť

Som úplne hlúpa, čakám ťa,
ticho spomínam na Tvoje slová:

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Láska bola taká rýchla.
Stretli sme sa a ostali.
Lono si na mňa pritisla.
Bol si moja láska, a láska je už mŕtva.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Som hlboko pod zemou, zomri už.
Čakám, že ťa už stretnem.
Tak hlboko.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Bol to šok, jedného dňa ťa na svete nebolo.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Teraz to už chápem,
cítil si to.
Stále si to opakoval.
Zomri už, čakám ťa hlboko pod zemou.
Čakám ťa, je tu bez Teba hrozne ticho.

"Prosím zomri, čakám ťa!"

Čakaj ma, ja už za chvíľu odchádzam,
za Tebou, zomieram.

Dni, ktoré voňajú

Dnes je deň, možno nevšedný a nudný,
ale vzal som Ťa za ruku, ako biedny tulák s radosťou.
Prešiel celým mestom pávím krokom a z jasotom,
ako keď dieťa pri odchode prvý deň zo skôlky zvíta svoju mať.

Kráčal by som si s Tebou, ty kométou a ja tieňom,
čo sa vždy jasne zjavý, keď pri polene plameň žiary.
Pozeral by som sa na Teba a z velikým úsmevom,
aby si mala ten nejlepší pocit zo seba, a hrialo ťa všade vo vnútry.

Keby som kráčal pomaly, aby som si užil čo najviac chvíľ,
šiel by som asi oblúkom, a riadne kľukatým,
ako prsty keď sa priklápajú k čaši, aby si odpili elegantného červeného,
alebo keď ťa niekto celú hľadí špirálovito, kol celého tela nech sa aspoň trochu
z tvojej pokožky nabaží.

Dnes bol ten deň keď sa mi ale žiali, s úsmevom na tváry, blišťaním z očí,
ako keď prší, sa vzdialim, na okraj dúhy.
Vánok čo ťa hľadí, voniam a čakám, nech len fučí, ako v najväčšej smršti,
ako zachvate emócií, v amoku a erotickej agónií.

Nechaj ma, pomôž mi

Nechaj ma premýšľať,
nechaj ma vyčkávať,
nechaj ma ponížiť sa,
nechaj ma komplikovať,
nechaj ma padať.
Pomôžeš nám tým.

Nechaj ma priblížiť sa štastiu.
Nechaj ma ísť k skaze.
Nechám ťa omotať si ma.
Nechaj ma byť Tvojím zvieraťom.

Nechaj ma zničiť sa,
nechaj ma klesať,
nechaj ma odraziť sa z kameňa.
Nechaj ma uľaviť sa.
Nechaj ma prejsť Tebou.
Nechaj ma spomínať,
nechaj ma vzlietnuť.
Nechaj ma vrátiť sa.
Nechaj ma robiť to čo chceš TY.
Nechaj ma sa doudierať.
Nechaj ma spáliť sa.
Nechaj ma žiť mimo života.

Nechaj ma milovať.
nechaj ma pogrcať sa.

Pomôž mi byť Tvoje všetko.
Pomôž mi voňať ťa.
Pomôž mi zabiť sa.
Pomôž mi byť zviera.
Pomôž mi zviesť sa,
pomôž mi nahor.
Spanilá hviezda, zabi ma.
Pomôž mi narodiť sa.
Pomôž mi obuť sa a ísť.
Pomôž mi vypľuť črevá a všetky vnútornosti
včetne srdca.

Sviečka v hlave pri bare

Sedel som pri bare.
Tmavá noc a zábava ľudí okolo,
pôsobila mi úsmev.
Taký skromný, ale lepší ako búrka v tváry.

Bolo to už po polnoci,
miliónty pohlaď nádhernej ženy,
sledovaný kútikom oka, cez úsmev.

Všetko sa už mlelo v jedno.
Môj nezáujem o ľudí, ako neprekrojiteľný štít.
Všeličo sa už odohrávalo vo mne práve.
Srdce vravelo nie nebuď ten kto sa sám zraní.
V mysli vír, prečo nie TY, prečo nie.
Sedel som tak prikovaný, ani len sa otočiť.
Ako sviečka čo reže tmu v absolútnom bezvetrí.
A bolo to nádherne hrejivé a upokojívé.

Hotelová samota s cigaretou

Hotel, príroda a prázdna izba.
V ušiach hudba, ktorej rytmus udáva srdce.
Pivo a cigareta za cigaretou.

Zlomená duša, ruka ktorá píše.
Divím sa sám sebe ako je to možné, ako je to možné?
Zvládam to.

Mesiac za polkou, znova ho vidím.
Zas je tam, a tie nádherné hviezdy.

Dlhá cesta do raja v pekle.
Ako je to možné. Žijem! Čo ma poháňa?
Zlomím ešte niečo v sebe.
Stratou získava človek asi najviacej.
Čo mám, čo získam, aj tak dám.
Získavam. Niečo sa nedá dať. Ale dá sa podeliť.
Nepreklínam, žiadna nenávisť.

Aj smútok a žiaľ je energia.

Energia čo je, len ťažko zaniká.
Chcem vedieť, chcem viac.

Lebo len ten kto má môže dať.
Nezastavujte ma. Nezastavujte ma viac nikdy.
Čo zasadím už nik nevyšklbáva.
nezastavujte ma, nedá sa nikdy viac.

A cigareta za cigaretou len tak mizne v dyme....

Svetlo, krivky a iný

Svetlo je mŕtve, nech žije tma.
Je to perfektné, keď dej chytá spád.

Vidím to akoby spomalené.
Cítim to žiariace, totálne presvetlené.

Ako Tvoje krivky, nie tak ženské,
ale predsa len nádherné, a hlavne tvoje.

Ale TY drž hubu primitív!
Čo sú inštinkty nad citmi?
Nestaraj sa, nepochopíš.
Nech sa cítia všetci lepšie.
Dokedy?

Odmietam váľať si srdce po brale.
Po ceste životom zistil som aké je to márnenie.
A čas je jediné, čo mám, aby bolo lepšie.

Vankúš

Zaspávam a lovím v pamäti pocitov,
v prúdoch zaliatych prejavov.
Ako si tak ešte bdiem, hľadím vankúš.
Vankúš, ktorý si Ty hľadila vlasmi,
vankúš čo vonia a je teplý.

Je to stále ako pred chvílou, ako na začiatku,
na ďaľší deň,
o týždeň, mesiac,
až nakoniec.

Voňavý, ako tvoje vlasy, zabáram sa do neho,
ako moje prsty v tvojich vlasoch hľadili hlávku,
ktorú chceli chrániť,
Tak a teraz vankúš mňa skrýva a chráni,
pred svetlom sveta, do bezpečia, pri smutnení.

Stále je to ako pred chvíľou, ako na začiatku,
na ďalší deň,
o týždeň o dva, mesiac,
až nakoniec...

Možno už neprídem, čo ak nemôžem, čo ak som tu.
Telom tu dušou tam.
Čo ak odídem, čo ak vzlietnem, čo ak ...
Dušou tam telom tam.
Možno sa mi to bude páčiť, čo ak tam ostanem?
Telom tam, dušou tam.
Čo ak zaplačem, čo ak padnem, ak zahorím znova za Tebou?
Kde budem, dušou, či telom, keď sa to stane?

A budem dúfať, že vankúš ma aj vtedy ukryje

Motýľ, či smrtihlav?

Smrtihlav som ja, kat čo drží sekeru nad hrdlom.
Hrdlo zovreté, stiahnuté, pridusené prstami na dlani.
Zabíjam rád, stále sa ukazuje ten hlad po zrade.
Viac a viac, väčšia chuť zabíjať, dusiť, trápiť.
Nič, nič rád, z chuti zabodni, prebodni pľúca.
Nechaj nech kyslík prúdi priamo von nie do žíl.
Krv nepotrebuje vzduch, lež ty bez neho neprežiješ.
Smrť má vynikajúcu chuť, milujem to trápenie.
Voňavá a chladnúca, smršť v hlave, túžba po živote.
Ži si ale ja Ťa niekoľkokrát zabijem, tak naroď sa.
Páči sa Ti umierať mojou chladnúcou túhou po Tebe?
Smrad v živote opraví smrť, jej chuť, vôňa a rozkoš.
Zaborím ju hlboko, porýp si v nej, odtrhni jej kvet.
Rastie, vonia, je to zmes rozkoše, odporu tak dýchaj ju!
Plnými, deravými pľúcami, niečo z nej snáď zachytíš....

Teba, Teba.

Ticho, chcem ticho!!!

Deň, keď nič neviem.
Deň, keď nič nemôžem.
Deň keď nič nechcem.

Blato buble v hlave.
Žijem horšie ako v diere.
Bahno grcám stále.
Žijem hlbšie ako v diere.

Hladný som!
Ukojte ma žrádlom.
Hladný som!
Ukojte ma pachom.
Hladný som!
Ukrojte aj zo mňa.
Veď jesť mi ani netreba.
Ukroj mi z Teba.
Hladný som.
Ukoj ma teraz to treba!

Prázdny ako byt

Prázdny byt s tichým interiérom,
a velikou ozvenou rozliehajúcou.

Na širokej ploche, dlážke bez prekážok,
gúľať sa sem a tam.
Vidieť dlážku, vidieť strop.

Kamenná zem pokrytá prachom,
steny ovešané jediným veľkým obrazom.

Biely obraz naokolo,
zafarbím ho čiernou tmou.
Mimo iné zaguľatím na vôkol, nech nedá sa ísť von.

V panelákoch býva smutno.
Stena hore, dole, na vôkol.
Za stenami ruch ľudí chodiacich sem a tam.

Hluchý tlkot srdca vybíjajúci dych.
Ach môj žalúdok, zožieraný kyselinou.

To isté

Biela rovná plocha, čo onedlho bude prešpikovaná farbou.
Prízemná hmota, ktorá nie je biela, no neurčitá.
Skôr ako našednuté a nahnevané nebo pred búrkou v noci.
Farba neznáma, však v blízkej dobe preplnená niečím.
Neurčité, najskôr rovné, nevieš aké, predsa len ohybné.
Zahnuté, iné, divné, krivé, bledé, či tmavé.
Tesné a dusné prostredie nevinné.

Krv! Krv! Krv! Srdce...

Niekedy podľa nálady, inokedy z prinútenia.
Zo žialu, z radosti, smútku, smelosti s rehotom.

Pod nami stvorené naším pričinením.
ako všetko čo sa stane, je nezmyselné, hlúpe, obmedzujúce.
Plné pocitu, ktorý nevieme určiť, a nevieme o ňom.
Pokojne hovor čo cítiš, nedaj to najavo a trp!!!

Život? Svet? Existencia? Ako s láskou?

Jabĺčko padá z most na hladinu a nerozvlní ju viac?
Je to tak ak padá do vodopádu myšlienok.
Nevie ju prerušiť a nechápe jej existencií a mysleniu.
Aha, teraz padá hruška z inou chuťou, iným tvarom, vôňou...
a je to to isté....

Tak niečo na úvod

Ahojky...
... tak už nastal ten čas, kedy chcem niečo robiť, a dokonca nie len chcem. Po veľmi dlhom čase a rozhodovaní som sa odhodlal, že si tu budem písať a uverejňovať čo ma len napadne. Už je to v celku dlhá doba čo mi bolo navrhnuté, aby som si založil blog, ale proste ja lenivec... v podstate ako každý. Snáď si aj u mňa niekto niečo nájde, lebo ja už som si našiel :) ... keď raz príde čas, tak tento blog budem volať filtrovníček... Popravde sa mi moc nechce ani predstavovať, lebo si i tak myslím, že je to zbytočné. Radšej nechám hodnotenie na Vás.