Svetlé, a či šedé dookola

Každé tričko, či košeľa sa raz onosí,
ozunovane stráca farbu a stále sa mení.
Už len koža sa dá v slnečných dňoch farbiť.
Stmaviť pod vplyvom mocného svetla a tepla,
pod nenahraditeľným majstrom Slnkom,
a či nežne zjemni nočným pánom Mesiacom.

A i tak všetko začína na jeseň,
vzrastá cez zimu,
kulminuje na jar,
a zase sme na začiatku.

Neusporiadané myšlienky sa vracajú na začiatok.
Na začiatku začneme cúvať smerom na bok.
To je kľúč ktorý nevidíme,
ten ktorý vedie novou cestou.

V lesoch sa pod lístím skrýva drevo,
ktoré vie poslúžiť na oheň,
a keď ho zapálime navôkol príde dym,
už záleží len na tom ako kto s ním naloží.

Hľadeli spolu do tlejúceho ohňa,
domnievali sa ako ich ohrieva,
ale hriala ich radosť a blízkosť,
ktorú spolu prežívali,
v tichosti tmavnúceho lesa,
v chlade a potrebe telesného tepla.

Nevyslovené myšlienky môžu pliesť,
nedá sa im brániť ani ako zime,
ani ako slnečnému dažďu,
a či mlákam do ktorých sa padá,
ale vždy plávajú naokolo.

A jedného dňa na pobreží
nás budú omývať vlny,
vybíjať zadržiavaný hnev,
len ho drž pokiaľ to nepríde,
čas spraviť to, čo nemusíš.
Chytíme sa okolitých vetví,
a ostaneme radostne nažive.
Priamo pred nami to odpláva.

Veď nikde nie je mier,
nikde nie je bolesť,
nikde nie je radosť,
nikde nie je smútok,
nikde nie sú slová,
ktoré sa točia dookola

A všetko znova,
tak ako sa otáča Zem,
Slnko a Mesiac tiež,
kopec planét,
a ľudí dookola.

Jesenné nič

Len pár chvíl, niekoľko krokov.
Ako sa dá prekračovať potok?
Skokom obísť kanál na chodníku.
Z nitiek si vyrobiť húpačku.

Pravidelne sa ponáhľam,
a veľmi sa mi to nepáči.
Nemôžem si bez toho pomôcť.
Ukryť sa pod lístím.

Slnko nepostáva na rohoch ulíc.
Mesiac nenosí slnečné okuliare.
Ja také niečo dokážem robiť.
Predsa len je to zbytočné.

Hrdo kráčam ďalej ulicou,
netuším ako čas pokročil.
Zrazu na stromoch už nie je ani list.
Zafúka vietor a ja s ním odletím.

Niekoľko chvíl, pár krokov.
Za pätami tiene krútiace sa dookola,
ako svetlá svietia na chodník.
Húpačky počasia už nevšíma si nik.

Kde je niečo, kde je čas

Je akurát skoré ráno,
niekto zaháňa spánok,
ďalší zas hľadá.

Ja som niekde medzi.
Dávam si len prestávku.
Pauza medzi snami.

Telo si už oddýchlo,
mozog nabitý impulzmi,
snaha splniť si plány,
v neobvyklých časoch.

Deformácia osobnosti,
vyvolaná prispôsobením,
ústupkami spoločnosti,
a aj sebe samému.

Pomedzi prsty prechádza
temná energia miernej zlosti,
prelieva sa aj z vyčerpanosti,
a triaška vyberá svoju daň.

Strach burcujem zmysli,
a čas je pánom kde nemusí.
Závislosti na strese,
a nepotrebnosti.

Cítim ako mi koža fialovie,
Teším sa na to keď pôjdem,
tam s kade som prišiel,
a i tak tam nebudem.

Mal by som mať pocit hnevu,
a i ten mi preteká pomedzi prsty.
Neviem ho mať na dlani,
prehadzovať si ho,
podať ho.
Neviem kde je.

Kde sa berie preukrutná potreba,
trhať, páliť, krčiť papier.
Len tak rozmarne biť kladivom,
presne tam kde to netreba.

Príšerný pokoj od odpočinku.
A i tak celo nočná príprava,
ktorá roztrhá nervy na nespočetno
neprítomných častí.

A tak ako sekunda za sekundou,
sen za snom,
Otázka za otázkou,
Odpoveď za odpoveďou,
Otáča sa v neprítomnosť času.

Pred odletom...

Ľudia hovorte,
nikdy neviete,
kedy je to naposledy.

V tichosti sa lúčim,
s Vami žijúcimi,
a prežijúcimi smrť.

A tak ako na streche mohlo byť,
tak môže byť aj každodenne.

Som tu na chvíľu,
ale čas si nájdem,
i keď to nebude vyhovovať.

Spomaliť tempo sa nedarí vždy,
ale aspoň myslieť na niečo také.

Vláskom nádeje sa zachytiť života,
a nenechať prejsť cez seba šípom.

Stál som nad priepasťou,
a snažil sa prejsť do temnice,
a pritom to mohla byť krásna komnata,
v ktorej by som možno zmýval
všetko bahno ktoré sa v rýchlosti lepí
na všetko ako mucha letiaca na hlasivky.

Iba to vo mne tak šumí,
jak vo fľaši pení burčiak,
a hlt sa bráni vzniku.

Konečné úsilie a vypätie síl
pred odletom,
prehĺtam posledné kvapky moku,
len zo zvyku,
a zapíjam ostatné slová,
ktoré by chceli vzrásť vo víno.

Prenesiem si ich stovky kilometrov
do prechodného bytu,
do bežného života,
do relatívneho
domov.

Ticho príde možno aj dnes,
a zázrak atmosféry skryjem tak,
aby ostal iba môj.

Tam kde sa chodí v bielom rúchu
prechádzam v čiernom,
tak ako myšlienky,
ktoré neukážem žiadnou tvárou.

A ty to akože nevidíš...

Pokojné sedenie

Rád sedávam na mojom mieste,
tam kde bývam najčastejšie,
kde prežívam rôzne pocity.
Rád zasadávam na to isté,
kreslo v ktorom žijem zas,
na miesto nekľudu pokoja.

V časoch kedy deti chodia spať.
Mladý sa začínajú ošívať a zberať.
Dospelejší rodičia oddychovať a driemať.
A najstarší sa kmášu zo snov.

Ja si sadám a vrtím sa dookola,
v rytme pomalom, hypnotickom.
Hľadám si v tme svetielka,
a potom čakám, že nezhasnú.

Sedím a čakám na uspokojenie,
na to ako draho platím časom,
za to čo čakám, no neviem,
či také niečo vôbec je.

Ja platím čakaním,
a čakanie mi všetko daruje.

V časoch, keď len tak sedím,
s rukami plandajúcimi,
ako kyvadlo v hodinách,
ako sieťka na ležanie
našpovaná medzi stromami.
v lese z hodín a minút.

A v lese viem iba pamäťou
utekať ďalej, a uvoľniť sa
z cesty na druhú cestu,
alebo podržať sa tej správnej.

A na obojkoch psov,
večne štrngajúce známky,
pripomínajú gravitáciu,
a Zem pripútavajúcu celkovo.

Ja si sedím a nado mnou
vznáša sa krásny sen,
vo vánku plachtiaci
najlepším smerom.

Predtým, práve, bude

Predtým bola, a teraz je, ale bude?

Niekedy ma prepadáva chlad.
V noci sa zahrievam všemožne,
pripadám si druhý deň nemožne.
Žalúdok zaznamenáva hlad.

Cez deň sa varievam v šťave.
Na hlavnej stanici pristavil sa vlak,
z ciest dostávam niekedy úľak.
Podrástli mi vlasy na hlave.

Predtým som bol, teraz som a budem!

Kedysi som sa ohrieval aj na slnku.
Chúlil v rohu proti vetru s uterákom,
a kabát sa často rozopínal prstom.
Hladieval bosou nôžkou nôžku.

Predtým bolo, teraz nejako, a bude.

Hrýzol si náruživo vysušené pery.
Dostavil sa niekam v správnu chvíľku,
priniesol by aspoň griliášovú vlnku
Nevadil by asi ani škrek opery.

Predtým pred kým, teraz neraz, prebuď naraz.

U babičky na streche

Večer strávený na streche,
pri chladnúcom ovzduší,
pri oddychu prežitých dní,
v tmavnúcej oblohe.

Sedával som u babičky na streche,
v letných horúčavách pri západe slnka.

Sedával som na prehriatych škridliach,
pri bzukote okolia v oranžovom svetle.

Do zápiskov z detstva
poznamenával som si
slová sám.

U babičky na streche,
písal som obrázky
a maľoval písmaná.

Ako dni sa míňali s nocmi,
prevracal som stránky,
užíval si nočného ruchu
a chladnejšieho vzduchu.

Na streche pri kurníku
nad šopou pod hruškou.

Do zápiskov za detstva
poznamenal som si
slová sám.

V letných večeroch
pokojného ruchu
večerného života
ponáhľajúceho sa hmyzu
tlmejúceho svetla
veľkého šťastia
a mladého veku.

Bežný deň

Dlho bolo ticho,
jeden okamih
vagón za vagónom
v rade spojemné,
lomozia mi po koľajách
v závese pri hlave.

Slnečné dni končia
v teplých nociach,
prechádzam z domu
do domu iného.

Ráno sa prebúdzam
zalievam si kávu
zapálim cigaretu
pustím si hudbu
a stále som mimo.

V teplých nociach
chladno sa spí,
prehriaty organizmus
trhajú nerv,
na všetky smery
a kľud nikde.

A rad za radom
hrmotia kolesá
hladia trate
trhajú vzduch.

Na poludnie ohrejem
telo slnkom
oddychnem svalstvo
myseľ pokojne naladím.

Prižmurujem oči v páľave
naokolo biele body
žiadne kvapky sladkej vody
samý pot.

A ja?

Bežal by som,
ale potknem sa
každým krokom,
o omyl a nutnosť.

Budeme mať veľa,
budeme prázdny,
budeme mať všetko
vonku,
či pred nami.

Farebné rána

A ráno začalo
skoro ako každý deň.
Zjesť vlas,
prehltnúť popol,
schody zbehnúť pádom,
kolenným jabĺčkom
vyraziť si bradu.

Kráčať som po ulici
zdvihnúť balíček
hygienických vreckoviek
z pod nôh
presne tam,
kde v noci som kráčal
a nevedel o ich strate.

Na pravú noc sa pohádať,
poklbčiť sa do krvi
preriediť vlasy trhaním,
a nad ránom pokojne zaspať.
Ráno skúsim ochutnať med,
pozliepať si pery.

Z podliatin oškrabem chrasty,
do zlomených kostí strčím drôt.
Pomedzi prsty prevlečiem si niť,
a pod nechty zastrčím črepy.
Stále mi bude lepšie,
príjemnejšie,
teplejšie.

S nohami v chladnej rannej rose
s chumáčikmi námrazy v tráve,
stáť tam vyzutý a úplne nahý,
oblečený do farby čiernej žlči,
ale byť flegmatický.

Zatvorené oči pozerajúce do priepasti,
s prievanom reči tečúcej cez uši.
So škrabancami,
namiesto nalepovacej tetovačky.
Hromozvodom zasunutým pomedzi pľúca
v srdci.

Pobozkajme všetko horiace

Zapáľme všetko na uliciach,
nech sú čisté a jemné
zaviate popolom
ako pokryté snehom
a hebké ako keby to bolo páperie

Zapáľme autá,
zapáľme budovy,
zapáľme lampy,
zapáľme zástavky.

Ľahnime si na spálenisko,
začnime snívať
o svete nádhernom.
Ľahnime si na spálenisko,
začnime sa blázniť
na krásne novom.

Je krásny deň na to robiť niečo šialené
Zbaliť si do vrecka zápalky,
roztočiť sa dookola
unaviť sa do odpadnutia,
vypiť všetku vodu,
škŕkať zápalkami.

Je krásny deň na to rozlúčiť sa so všetkým,
malebné, či sychravé; svetlé, či tmavé;
skryté, či verejné; smutné, či radostné,
všetko šialené,
všetko spálené.

Ľahnime si na spálenisko,
začnime snívať,
stavať krajší svet.
Ľahnime si na spálenisko,
začnime sa smiať,
ako je všetko perfektné.

Zabudnime na to,
ako sme biomechanický,
ako sa (ne)zabávame,
Zabudnime na to,
ako ležíme,
ako sníme.
A to sme vraj šialenci.

Dnes je krásny deň na to,
aby sme sa prestali dívať do okien.


Pobozkajme Matku Zem,
a zabavme ju plameňom.
Zamávajme povetriu,
a skryme sa pod vodou.

Všetci na tom pracujme,
jašme sa spolu s plameňom
zápalky v povetrí.

Nebudú steny,
nebudú obmedzenia,
nebude nič.

Ale sny ostanú,
radostne ich vytvorme
So všetkým sa s bozkom rozlúčme.

Vlhká námaha

Len tak ťa sprzniť,
takú hodinku sa ponamáhať.

Len tak sa sunúť sem a ta,
chlípne sa kĺzať v škáre,
v útrobách vlhkého tepla.

Len tak z rozmaru ťa predráždiť
do diabolského mokra.

Len tak, aby ti stekal po stehnách
mazľavý, olejovitý povlak
klzký pre všetko,
a najmä užitočný.

Len tak ho stierať, prenášať údmi
po rôznych častiach tela
z rozmaru.

Len tak si ťa génom označiť,
aby ako kvapky rosy tiekol z bradavky.
Len tak Ťa primliaždiť v kŕčovom objatí
výtrisku hebkých sťiav.
Poroztierať po klzkom zapotenom tele,
nečakať ako sa usuší.

Len tak Ťa prevaliť,
celú procedúru zopakovať
na boku, na chrbáte, na boku, všade, i v podpaží.
Skropiť ťa lepom z genitálií.

Len tak,
aby si sa prilepila k posteli,
alebo len tak hoci kam.

Len tak, aby si
bezmocne ležala
a bola najväčší flegmatik.
Vlepiť sa ti vo vnútri a byť vypudený
v šmykľavom moku
z peci tvojho rozkroku
na podlahu
zaliaty potom.

A predsa len sa snažiť
po klzkom zadku
dostať sa dnu.

Červená noc

Spinkaj, spinkaj tuho ako kameň
na rozľahlej pláni medzi stenami,
na opierkach z plastu
V tieni nudnej agónie
smutných tieňov,
pravých tichích tónov
klavírnych sonát zmordovaných hlasov
v červenom a po červenom.
Chladné tiene hluku,
rôzne národy nudy
hľadajúce zábavu.

A ty v hluku
ticho spíš.
V dyme,
v hluku,
v teplom opojení,
v skripte ponúk.

Medzi prelínajúce hladiny
unavených pachov
a hieroglyfov hlasov
bez významu
v srdečnom stretnutí
a nudným tónom
sa teší malej radosti
z tepla,
v dobrom duchu,
bez zľaknutých ľudí
v nočnom tichu podniku
okolo polnoci,
keď zobúdza sa a zároveň zaspáva,
nevyrovnaný a ožratý
národ pod obrazom biedy a hladu.
V ťažkej práci
buďte všetci ticho.
A po vás stále neprehnem,
stále do Vás neprenikám.

Odchádza mi posledný výťah
do perím plných prievanu,
kde nedbalo sa snažím opustiť telo
potichu
s napätým očakávaním
rozruchu.

V noci pred spaním

A keď človek cíti tlak,
a chce sa mu spať,
pritom vôbec neviem,
či je unavený a stráca prehľad,
prichádza do neho strach,
z toho čo ho čaká
po prebudení,
bojí sa zaspať.

Prichádza chvíľa,
tá ktorá desí,
tenzuje vedomie,
kmása srdce a vnútro,
čakaní zavretí očí,
padaní do neznáma.

Keď otvorím dvere a pozriem sa von.
Počujem v nočnom tichu detský plač batoľaťa.
Alarm náreku neuvedomujúci si väčšie súvislosti.
Zatváram oblok a okenice zatĺkam klincami.

Napätie vzrastá prirýchlo,
únava zaspala pred okenicami.
Neveselé nočné zvonenie hodín
na hrudi cnostnej Noci.
Kto čaká teraz na párenie sa
snov, spánku a nevedomosti?

Zo všetkého najviac ma desí,
zobudiť sa predčasne,
zo sna do roboty,
zobrať si nervy a hodiť ich z okna.

A všetko na ulici vyzerá tak nenásilne,
tajomne a strašidelne zároveň.
Na ulici kde to cez deň tak kľudne chodí,
Všetko so strachom o prázdne ústa,
plné suchého chleba a vody.
horšie ako v strašidelnom lese,
v noci.

Zhrniem si žalúziu a zakliesnim sa pod paplón.
Po chvíle bdenia sa zas pretočím.
V ďalšom okamihu ma smäd prebudí.
Za pár sekúnd zavriem oči.

Dvere zase vrzli,
Niekto prehodil cez seba aj plachtu,
a vykročil na chodbu,
skontrolovať cez kukátka spiacich ľudí.

A okamih za okamihom sa všetko opakuje.
Presne tak ako sa znova ukladám k spánku.

Prichádza nočný spoj,
ja nenastúpim,
Odchádza nočný spoj,
ja za ním bežím.
Po chvíli sa potknem,
opäť sa prebudím.

Celá noc je taká istá,
a ráno nové,
prasknuté žili,
na očnom pozadí.