Chladné prebudenie

Niekedy je ťažké zobudiť sa na pláni.
A vedľa iba prázdne a chladné periny.
Čo budete robiť, keď vonku padá sneh,
a Vám sa bude telo chvieť bielim mrazom.

Chytil som pilník a obrúsil si nechty,
drápy ktoré sa do všetkého chcú zaboriť,
ale to len preto, lebo si vážim jazvy,
a tak rastú so mnou, a nechcú sa oddeliť.

Davy ľudí sa premieľajú nezmyselne cez davy,
ktoré sú pouzlené a nevedia sa rozdeliť.
Tu a tam neopatrne do seba vrážajú,
a potom znova, ako riasy v potoku.

Neskôr sa pôjdete prejsť po vzduchu,
a prebrúsiť sa kosti triaškou.

A čas sa nezastaví tak ako zviera,
ktoré si ráno kúpi horúci čaj.

O niekoľko minút sa pozrie na upratovanie,
začínajúce priskoro a veľmi neskoro.

A nakoniec i tak nič neurobí,
nechá sa vziať domov.

Pokoj pokoju

Nedám si pokoj,
ani keď bude zo mňa popol,
Nedám pokoj,
ani keď ma rozdúcha po poli,
Nedám Vám pokoj,
ani keby ste ma v chlebe jedli.

A keď už jar vyzerá ako jeseň,
a vtáky sa ráno skoro zobúdzajú,
vtedy keď rosa topí húsenice,
a milenci odhaľujú svoje vnady.

Nedám pokoj,
ani keď Slnko cez kvapky žiary.
Nedám pokoj,
ani keď mám krivú tvár od únavy.
Nedám Vám pokoj,
ani keď kýcha sa Vám od alergií.

A keď už leto vyzerá ako peklo,
a dážďovky sa skrývajú v zemi,
vtedy keď ježko prerušovane funí,
a milenci ukájajú všade davy.

Ja nedám pokoj pokoj.

Roztrhaný únik

Niečo za nami uteká,
ako ma to podkopáva,
vidím všetky odreniny,
ešte pre utŕžením.

Rozbité hodinky šťastia,
polepené žuvačkou.

A ja zomieram za remienkom
a starou sekundovou ručičkou.

V predstavách tvorím si pokušenie,
a potom si vravím aký som rozkolaný.

Nie je to všetko spôsobené rozdielom,
a ani meraním sekúnd v minútach.

Ľudia majú zaujímavé praktiky liečby,
hej svet počúvaj ma, nebudem spať.

Medikament rozpustený destilátom,
alebo zhltnúť stratenú sekundovku?

Príjemná chuť únavy kradne mi smäd,
ja som tvoj pán a smutný dym.

Nikdy mi neodpustíš,
i keď budem kryštalický,
v zeleno bielej izbe,
a vždy sladký
vo fialovom rúchu slasti,
keď zavriem oči pred tmou,
alebo keď sa zasním.

Kocky ľadu strašia praskotom
v sklenenom krbe chľastu.

V oceľových klietkach horí,
a plameň tam držím.

A len tak bežať zasnený
po okružnej ceste bez odbočiek,
a okolitých ulíc,
bez priameho smeru.

Naučím sa zajtra dýchať,
tak ako v oblakoch
tvorím kryštál,
a do pohárov ľad.

A svojsky bežím od správ,
ktoré čítam s mizériou na zemi
A som šťastný len keď sneží tma.

Vo sne pred zaspaním

Nespinkaj na začiatku noci,
neotáčaj sa tichým šeptom preč.
Celú noc čo snívam o tom,
celú večnosť zaspávania,
preberám to stále.

Ako ty spíš preč odo mňa,
ako ja striedam letiace sny,
keď sa cítim ako zviera,
tvor posadnutý pudmi.

Zauzleným jazykom a triaškou,
v teplote väčšej ako zdravé telo.
Vyčkávam v dychu tieňov,
kedy ma nejaký zdrapne.

Celú noc budem padať v oblakoch
poskladaných s tieňov a chutnať
tichosť vzdychov od duchov
z miest kam dopadnúť nie je možné.

Neotáčaj sa mi tvárou,
ukry v rukách úsmev,
zavri aj oči,
a krič.

A po dúškoch sa striasam sveta,
celého aký ho máte vysnený,
prekračujem prah na breh,
tam kde netreba mať lístok.

Niekde sa už do kútika postavím,
na miesto kam dočiahnu slepé ruky,
s čiernymi očami a bielou tvárou,
Z predsiene vezme ma do prikrývok.

Tichúčko, tichúčko zašepká mi,
tu nič nemusíš meniť,
tu nič nie je zlé,
nie tu čo robiť,
a je tu všetko na čo len pomyslíš.

Tichúčko si tu spočiň...