Kút

Roh, kút, kúsok miesta s hranicami a toľkou voľnosťou.
Miesto s dvoma stenami a podlahou.
Miesto, kde sa krásne leží, zohrieva a usína.
Niekto si myslí, že keď je zatlačený do kúta,
tak nie je kam už ísť, cíti sa ohrozený,
lež je to práve naopak.
Ži a napreduj, keď toto znamená pre teba kút.
Niekto ďalší sa v kúte hanbí,
Steny mu pripomínajú aký je maličký a nič neznamená.

Môj kútik bol ku mne zhovievavý,
otváral mi brány života, ba stále otvára.
Stačilo pár vecheťov handier a aj ohrieval.
Chránil pred vetrom, chladom, mrazom, stále niečo dával.
Ohrieva ma dušou, s ktorou som sa oň rád delil.
Dával mi možnosť pohľadu na krásny noci.
Príjemnú intimitu otvorenú svetu.
Ako bozk zohreje zmeravenú tvár,
ktorá čaká na krásne ráno,
nový deň, ne ktorý sa stále teším.

Neschovával som sa v ňom ako bezbranné dieťa.
Nemusel mi dávať pocit istoty a bezpečnosť.
To som od neho ani nežiadal.
A presa len mi dal tak veľa radosti.

Niektoré miesta stoja za povšimnutie.
Sú jednoduché, akoby nekompletné,
ale to je dobré,
pretože dávajú krídla fantázie.

Kútik, rožtek pohládza ma, ja sa teším
jeho letmému úkrytu,
pohladeniu, ktoré znamená viac od neho,
ako keby bol celý uzavretý,
tvoril celú bielu miestnosť.

Vpúšťa trochu vzduchu, chladu, občas i vietor,
ale vďaka tomu.
Aspoň sa duša duši viac priblíži,
ako telo telu nádherne odovzdáva teplo,
a zapĺňa všetky zmysli neopísateľnými pocitmi.

Nebyť Teba žil by som asi na polovicu.
Takto cítim, že môžem odovzdať sa svetu,
ale aj ukryť sa radostne do pseudoúkrytu.
Úsmev hladí slza šťastia,
roh krásne zráža horúčku, bráni zápalu pľúc.

Kútik môj milý, nebyť Teba, ako by sme žili?