Bolo, je, bude...

Najdrahšia moja prečo teraz odchádzaš?
Milá moja cítim chlad.
Každým krokom ktorým vychádzaš z mojej duše.

Reže ma to a chladná krv mrzne priamo na koži.
Je ešte niekto v mojom vnútri?
Nepotrebujem, aby ma tam niekto pohladil, či zahrial.
Stačí, keď budem vedieť, že tam ešte niekto chce byť.

V prázdnote by nemal byť problém existovať.
Je tam voľno? Ako tam je?
S každým krokom, ktorým odchádzaš chabnem viac.

Naučil som sa lietať a je to nádherné, celou dušou som preč.
Poznal som to čo som nevedel a chýbalo mi to.
Načo som sa učil lietať? Teraz nemám kam a za kým.
Je niekto na mojich cestách, kto kríži mi plány?

Bol som rád, že počujem všetko čo mi povieš.
Teraz som rád, keď počujem aspoň dve tretiny i keď rozdielne.
Je tu niekto? Niekoho počujem.
Vychádza to z dymu, relaxujem. Ruky mám tak slabé,
celé telo sa mi pred očami vzďaľuje.

Prečo sa mi rozkladá koža? V perifériách vidím tiene.
Priestor sa vlní, cítim z neho energiu a začína tu byť tesno.
Prosím rýchlo ma naložte do pohrebného auto, neviem koľko vydržím.
Rýchlo ma pochovajte, zahádžte kopou hliny, kým som v celku.

Cítim v sebe všetky tvoje staré pocity.
Viem, že som šťastný, lebo dúfam, že ich už nemáš.

Z gauča voniam tvoj pach, ktorý si tam zanechala z potu.
Zmiešaný s mojím, a obdobím, ktoré sa raz vráti ako nové.
Čiastočky kože, ktoré vdychujem, čiastočky kože, čo sa mi zadierajú do pľúc.
Sliny prenikli do žalúdka, nechcem ich dostať von.
Slastne ich presúvam na jazyk a znova dnu.

Mesiac stojí kúsok odo mňa, viem že sa mi podobá, chcem ho pohladiť.
Márne sa snažím ho objať, pretože je väčší ako som čakal.
Stále sa mu viac podobám, a vrásky mi odhaľuje tiež slnko.

Možno sa raz stretneme v slnečnom daždi.
Usmejeme sa očami, vlaha zmáča mi vlasy.