Medzi dušou a telom

Pár krôčikov od záhrobia prebúdzam sa,
tvárou otočený na chladnú dlážku hriatu mojou krvou.
Ten hrejivý pocit nevedomia, sladké nič.

Duša čo lietala radostná naokolo, vrátila sa k telu.
Chvíľu sme sa rozprávali, a viem to za oboch,
jednoducho duša patrí k telu.

Telíčko, ležalo si tam tak bezvládne.
Ja som sa tešila, bolo to krásne prevratné.

Len tak tam byť, nie ako ty,
keď si tam ležalo v tej tmavočervenej brečke zmiešanej s prachom.
Videla som to čo ty nikdy neuzrieš, nádhery,
skutočné emócie a prejavy ľudí.

Dokonca ma to aj tešilo ako sa tak na teba pozerala.
Z úsmevom si vravela:"Tak, tu máš, teraz trp aj ty!"
Presne tak ako ty, telo chabé, si mne doprialo každú ranu,
ba dokonca i viac ráz si otvorenú.
Keby si tam ale neležalo tak veľavravne, zúfalo a symbolicky.
Možno si už dúfalo v koniec, ale to by som ťa nesmela poznať.

Neviem, či čert to z teba hovoril:
"Choď a presvedč sa sama, či je to skutočná a neobmedzujúca voľnosť bez mňa."

Kiež by som to neskúsila a nezistila vtedy.
Potvora, všade kam som priletela a nejako sa prejavovala,
len hlucho a zahľadene do seba každý konal.

Sakra, bez teba som len polovička.
I ty poloskapacina si mal stále viac pozornosti.
Nie že nenávidím ťa, za tie všetky šrámy na mne,
ale skúsme to ešte raz.

Bol si tam tak odporný a krásny,
hlave si už len tak nekonal, a iba ležal.

Mala som silu, vlastnú vôľu,
ale bez teba tu ešte nechcem ostať.
Budem tvoja verná polovička.

Pár krôčikov od záhrobia, zobúdzam sa,
tvárou otočený na chladnú dlážku hriatu mojou krvou.
Z hrejivým pocitom po tichom rozhovore z mojou dušou.