Niečo málo o letoch v živote

Naučte sa lietať, aby ste spadli. Znela by jedna najlepšia rada, ktorú by ľudia mali podávať ďalej. Prirovnania letov sa nedajú ani zrátať, majú toľko významov, a každý si môže vybrať, kde a ako by rád lietal. Preletieť životom krásnym letom, perfektne neohrozený pádom. Strašná to blbosť. Unášať sa povetrím, ale poprípade bahnom. Let dole, napiť sa a zas hore a hľadať kam si to zas namieriť. Čo tak stále byť v povetrí vyprahnutý a sám? V tme, či počas jasného dňa, v daždi, alebo len tak proti slnku, čo každý deň zapadá. Čo aby som lietal ako včielka, usilovná a naplnená svojim cieľom, po lúke plnej kvetom. Prečo by som nelietal ako orol, s tým že sa musím nejako udržať pri živote a na niečo sa spustiť, hoci zmariť život, ale tak dravosť, hnusnú pláň, na ktorej rastú akurát tak kaktusy, poprípade by som bol orol skalný a videl skoro stále len skaly a lúky. Možno by som mohol byť lietadlom a pomáhal prepravovať ľudí, či ich veci, či hoci čo iné, prípadne padnúť a kadečo zničiť, zabiť. Kto by ste chceli lietať? Kto by ste chceli ako lietať? Kto by ste chceli kde lietať. Ja by som rád lietal v obkolesení kvetov, ale nie ako včielka, ale len ako duša, neviditeľná a predsa len svetlá. Možno by som rád posadil na slnečnicu a nechal sa ňou ovládať, lebo ona vie kde je svetlo a teplo, a vie sa aj skloniť, s akousi úctou pred tmou.