Sviečka v hlave pri bare

Sedel som pri bare.
Tmavá noc a zábava ľudí okolo,
pôsobila mi úsmev.
Taký skromný, ale lepší ako búrka v tváry.

Bolo to už po polnoci,
miliónty pohlaď nádhernej ženy,
sledovaný kútikom oka, cez úsmev.

Všetko sa už mlelo v jedno.
Môj nezáujem o ľudí, ako neprekrojiteľný štít.
Všeličo sa už odohrávalo vo mne práve.
Srdce vravelo nie nebuď ten kto sa sám zraní.
V mysli vír, prečo nie TY, prečo nie.
Sedel som tak prikovaný, ani len sa otočiť.
Ako sviečka čo reže tmu v absolútnom bezvetrí.
A bolo to nádherne hrejivé a upokojívé.